Quantcast
 

Staffetta di Canapone – race report

Posted by Igor Bilák on Feb 2, 2014 in Beh |

canapone28Štafetový beh v centre Grosseta bol jedným z najzaujímavejších bežeckých pretekov, na akých som sa zúčastnil. Z hľadiska športového výkonu to nebolo nič mimoriadne, asi 3700 m. Ale  atmosféra a zábava boli neskutočné.

Tak poporiadku, všetko začalo tým, že sme sa znova rozhodli stráviť dovolenku v Principina a Mare. Napísal som Paolovi a opýtal sa, či v tom čase nemajú nejaké preteky. Paolo odpísal, že majú stále mnoho pretekov, ale jedny sú výnimočné.  Nejaká štafeta pre členov miestnych klubov, ale zároveň mi ponúkol, že sa porozpráva s prezidentom (Maurizio Ciolfi) ich klubu a dohodol mi čosi ako čestné členstvo v ich klube Team Marathon Bike Grosseto s možnosťou štartovať  v štafete. Princípom štafety je, že sa členovia náhodne vylosujú. Neviete dopredu, s kým budete v družstve, ktorý úsek pobežíte. To všetko sa zverejní až v deň závodu. No generuje sa to podľa výkonnosti, takže každý musí zadať svoj čas na 10 kilometrov a podľa toho vzniknú náhodné štvorice tak, aby výsledné družstvá boli vyrovnané a každý mal šancu vyhrať. V tom duchu som aj ja nadiktoval môj vtedajší čas na 10km niekde okolo 52 minút. Ostatné sme riešili až na mieste po príchode na dovolenku. Išiel som do malého, ale pre bežeckú komunitu v Grossete významného obchodu running42, kde majiteľ Fabio bol oboznámený, že prídem uhradiť symbolické štartovné 8€ a prekvapivo som dostal dve fľaše vína v krabici potlačenej logom Team Marathon Bike. Jedno z toho bolo víno s etiketou a dátumom štafety. Na etikete bol minuloročný víťaz v cieli a pod tým celá štafeta. Druhé bolo z vily Banfi, fakt skvelé.

Dva dni pred štartom, v pondelok večer, sme si dohodli s Paolom v meste tréning a spolu s Luisou, Tomim a Maťom sme vyrazili na prehliadku trate. Grosseto má historické centrum, pešie zóny, úzke uličky a to všetko obkolesené hradbami. Trať sa krútila kade tade, v jednom úseku vyšla hore na hradby, neskôr cez mestskú bránu von a okolo hradieb z vonkajšej strany, aby sme sa vrátili nazad do centra z opačnej strany.  Celé sme to v kľudnom tempe zvládli za nejakých 22 minút a s Paolom a Tomim sme sa rozhodli dať si ešte jedno kolo, tentokrát som mal viesť ja, či som si to zapamätal.  Nebolo to na 100% ale v podstate som získal prehľad.

Ostatné sa dialo až v deň závodu, v stredu 10. Júla 2013.  V poobedňajších hodinách mali na nástenke na námestí pred duomom a mestským úradom vyvesiť rozlosovanie družstiev.  Tak sme sa vybrali do mesta a videli sme, ako organizátori chystajú priestor štartu a cieľa.

Na nástenke sme zistili, že mám číslo 6D a v družstve nejaký Ivan Sassa z Centro Militare Veterinario Grosseto, na druhom úseku Antonella Ottobrino z ASD 4° Stormo, za ňou Maurizzio Maggiotto z Team Marathon Bike Grosseto a ja pobežím finálový úsek, teda štvrté kolo s finišom do konca závodu. Aj Paolovi vyšlo štvrté kolo. Spolu prihlásených bolo 172 ľudí, takže z toho vzniklo 43 štafiet. Viac sme nepotrebovali vedieť. Vrátili sme sa večer, štart mal byť okolo ôsmej. No taliani mali čas a stále čosi pripravovali.  Tak začala registrácia a urobili to tak, že v jednej obálke mali 4 štartovné čísla a štafetový kolík a to odovzdali len, keď tam boli všetci 4 členovia tímu. Toto trvalo dosť dlho, no zatiaľ parelene bežal program pre deti. Zobrali ich na začiatok cieľovej rovinky a púšťali po jednom, aby si skúsili, aké je to dobehnúť cieľom po koberci, tak tie deti dostali tričká, medailu a postavili ich na stupeň víťazov. Celkom slušne tým zbehla možno aj hodinka a zatiaľ sa rozdali štartovné čísla všetkým účastníkom štafety. Samozrejme mali aj náhradnikov, ak by niekto vypadol. Aj Tomi bol pripravený zaskočiť, no nebolo treba. Po detskom behu ešte chvíľu venovali postihnutým, keď bežci išli pomôcť dokonca tlačiť aj pár vozíčkárov. Radosť v ich očiach bola obrovská. Potom sa už schyľovalo k štartu. No to stále nezačínal závod, ale všetci zúčastnení si išli spolu zabehnúť na zahriatie jeden okruh a zároveň takto prezrieť trať. Po tomto spoločnom čestnom kole už ostali v priestore štartu len účastníci s písmenami A, teda prvé úseky.

Začal samotný závod, vpredu išla policajná motorka s majákmi, za ňou pár chlapcov z bicyklovej sekcie klubu, ako doprovod a za nimi už bežci. Rýchli vyrazili vpred, tí pomalší postupne začali strácať, no na ďalších úsekoch sa to môže otočiť. Náš Ivan bol pomerne rýchly, za pomalého v našom družstve som bol ja. Tak zbehlo nejakých 12 minút a v cieľovom priestore sa zhromaďďovali bežci s béčkami. Zrazu zpoza roha vyšla policajná motorka, za ňou chlapci na bicykloch dali frajersky cieľovú rovinku na zadnom kolese a komentátor hlásil prvého bežca. Postupne čítal ďalších a tí odovzávali svoje kolíky a stihacia jazda pokračovala. Trochu sa to rozťahalo, rýchli sa snažili zväčšiť náskok, pomalší zas nestratiť veľa. Striedanie prebehlo možno za nejakých 6-8 minút a pripravovali sa bežci s céčkami. Ani sme sa nenazdali a znova tu bola motorka. Ja som len stihol ukázať nášmu Mauriziovi, nech sa v cieli pri odovzdávke potom sústredí na moju šiltovku Slovakia. Ľudia boli vo vytŕžení, moderátor znova vykrikoval “pettorale numero xxx” a pomedzi ostatnými sa valila do cieľa aj naša Antonella. Odovzdávky zabavili ľudí, stále sa niečo dialo. Na konci za posledným bežcom to znova uzatvárala policajná motorka a to už som išiel do priestoru výmeny aj ja. Za pár minút sa celé šialenstvo zopakoval tretí krát. Znova motorka, cyklisti a moderátor vykrikoval čísla, no teraz som už aj  ja stál na koberci a čakal, kedy príde pettorale numero sei.  Bolo nás tam vyše 40 s déčkami za číslom. Prví už vyrazili na trať, lebo mali vytvorený náskok. Tí neskorši zas budú mať finišmenov a chcieť za každú cenu stiahnuť stratu.

Tak to prišlo. Náš Maurizio vybehol spoza roha a šprintoval v cieľovej rovinke. Zbadal ma, odovzdávka prebehla v pohode a vyrazil som. Len to neprepáliť. Mal som pocit chvíľu, že som sám. Bežca pred sebou som videl v diaľke. Išiel som osvetlenými uličkami, hore na hradbách bola tma ako v rohu. Na zemi horeli okolo chodníka sviečky a v jednom úseku osvetľovali trať len reflektory zaparkovaného auta. Dole z hradieb a znova do uličiek. Tam niekde okolo mňa presvišťal jeden bežec v neskutočnom tempe. Zrazu sa ku mne z bočnej uličky pridal Tomi a chvíľu ma doprevádzal. Išli sme spolu možno aj kilometer a pri mestskej bráne ma nechal, ja som pokračoval von okolo hradieb krížom cez parkovisko, kde som predbehol skupinku 2-3 bežcov. Cítil som, ako počujem aj za sebou ruch, no radšej som sa neobzeral. Len som si držal svoje tempo a snažil sa dýchať rytmicky každé dva kroky. Skupinka v pozadí kričala “Bravo Paolo” a mne bolo jasné, že Paolo ma čoskoro predbehne. Celý úsek okolo hradieb som ho počul dýchať mi na päty, ale držal som sa svojho. Po návrate do uličiek prešiel okolo mňa, no dobiehali sme ďalších. Nejaká skupinka zjavne vládala menej a pri predbiehaní znova povzbudzovala Paola. Ja som už čosi zaostával, ale blížili sme sa ku križovatke, kde bolo stanovisko Luisy. Keď ma zbadala, povzbudzovala ma a bolo to úžasné, že v Taliansku na mňa kričí niekto menom. Míňal som sa so skupinkou a už ani neviem, kto koho predbiehal, no cieľ sa blížil. Posledná spleť uličiek a tam som bol pripravený, že z predposlednej uzučkej uličky sa vybieha kolmo do cieľovej ulice. Posledná zátačka vľavo a šprint. V tejto fáze som za sebou znova počul kroky, ako sa niekto snaží ma predbehnúť, ale tu som sa nedal. Udržal som dvojsekundový náskok a ani som sa neobzeral, sústredil som sa len na cieľ. Tam ma spoločne čakali Anntonella a Maurizio z môjho tímu. Boli veľmi radi. Nevedeli veľmi anglicky, ale Maurizio mi povedal, že on odovzdával 15-ty a že ja som stiahol 5 miest a teda sme skončili na desiatom mieste. Keď som potom analyzoval spätne výsledky, tak sa mi to nezdá, skôr ako keby som aj nejaké miesta stratil, ale fakt neviem. Ostal mi len úžasný zážitok a skvelý pocit z celého večera.

V cieli som sa vydýchal a dostal som sa k Vierke a chlapcom. Paolo nakoniec vybojoval siedme miesto a ušiel mi o 17 sekúnd, no medzi nami ešte dobehli ďalší dvaja. Postupne dobiehali ďalší, no netrvalo to dlho. Všetky tímy dobehli v priebehu 6 minút.  Závod sa ukončil a začali vyhlasovať výsledky. Prezident klubu prišiel s dodávkou, v ktorej bolo množstvo cien a myslím, že ocenili 15 štafiet. Aj my sme teda išli na pódium a dostali sme ruksaky Mizuno a nejaké ďalšie drobnosti. Vtedy som ešte nemal tenisky Mizuno, tak som sa rozhodol, že ho dám Erikovi. No pár dní na to som zašiel za Fabion do jeho obchodu a spolu sme vybrali nové tenisky, voľba vyšla práve na Mizuno Wave Enigma 2. Najbližší závod bol už v sobotu, ale o tom inde.

Bol to výnimočný večer a skončili sme na zmrzline a keď sme sa lúčili, bola takmer polnoc. Ale to sú taliani a ich nočný život. Rád by som sa tam ešte vrátil.

Pár čísiel na záver z časov jednotlivcov a štafiet:

1. najrýchlejší úsek 11:36 (tempo 3:08)

29. Ivan 13:49 (3:44) (-1 sekunda voči nahlásenému tempu)

71. Antonella 15:03 (4:04) – 2. medzi ženami (+5 sekúnd nad nahlásené tempo)

105. Maurizio 15:55 (4:18) (+4 sekundy nad nahlásené tempo)

133. Igor 16:37 (4:29) (-16 sekúnd pod nahlásené tempo, ktoré mi vypočítali na 4:45)

172. najpomalšia 22:50 (6:10)

- víťazný čas štafety č. 23 – 0:58:49 (priemerné temppo 3:58)

- náš čas na 10. mieste –  01:01:24 (priemerné tempo 4:09)

- čas poslednej štafety č. 18 – 01:04:41 (priemerné tempo 4:22)

Reply

Copyright © 2018 Igiho web All rights reserved. Theme by Laptop Geek.