2017

2016

Ďalej pokračuje pôvodný článok z roku 2015:

Ďalší rok rýchlo zbehol a zistil som, že som ani za ten minulý nepridal fotku. Takže pridávam fotky za roky 2014 a 2015. S tohtoročnou sme sa veľmi nebavili. Postavil som iPhone na stôl do držiaka z auta a odpálil to na diaľku z hodiniek s 3 sekundovou samospúšťou. Tu je výsledok:

2015

2014

Ďalej pokračuje pôvodný článok z roku 2013:

Pôvodný článok som písal v roku 2008, keď som zozbieral vianočné fotografie od roku 1994. Nejaké roky mi chýbali a postupne som ich našiel až na rok 2005, kde som našiel len silvestrovskú fotku. Tradícia rodinnej fotografie pokračuje aj tento rok, no prvý krát fotku robil Martin. Jeho improvizácia so samospúšťou a bez statívu s fotoaparátom na stoličke a vedľa položeným externým bleskom nás dostatočne pobavila až sme už nevládali tváriť sa vážne. Vznikla z toho pravá veselá fotka z Veselej ulice.

2013

Nižšie nasledujú predchádzajúce roky – prípadne ako album som to dal na bilak.sk/vianoce :

2012

2011

2010

2009

2008

2007

2006

2005 – silvestrovská fotka

2004

2003

2002

2001

2000

1999

1998 – prvé na Veselej

1997 – na Prostejovskej

1996

1995 (scanovane)

1994

Zatiaľ som odbehol maratón 8x:

Každý používa nejakú inú aplikáciu na zaznamenávanie behu a tak sme mali k dispozícii viac obrázkov. Ja som použil screenshot z aplikácie Garmin Connect pre iPhone. Samotný beh som zaznamenával mojimi hodinkami Garmin FR 620, ktoré uploadujú data na web do cloudu Garmin Connect. Záznam aktivity je tu.

Z týchto dát sme vytvorili aj firemné PF, o ktorom viac nájdete tu.

Začal som behať s Marošom v Edinburghu 28. mája 2010. Odvtedy som zabehol 3 maratóny, 11 polmaratónov a množstvo ďalších krátkych pretekov a samozrejme veľa tréningových kilometrov. V prvej sezóne to bolo 389 km, v roku 2011 som pridal 921 km, v 2012 o trochu viac – 1061 km. V roku 2013 som ešte pridal a uzavrel sezónu na 1194 km. Tento rok sa mi znova podarilo pridať a dnes som ukončil sezóny už piaty krát silvestrovským behom v Prešove, spolu 1418 km. Spolu mám teda za sebou 4983 km a ďalšie výzvy sú stále predo mnou.

Igi has been to: Austria, Belgium, Croatia, Czech Republic, France, Germany, Gibraltar, Greece, Hungary, Italy, Kenya, Mexico, Monaco, Netherlands, Norway, Poland, Russia, Slovakia, Slovenia, Spain, Sweden, Switzerland, Tanzania, United Kingdom, United States, Vatican. Get your own travel map from Matador Network.

Trochu som googlil a zistil som, že je to bankovka štvrtej série v Malajzii, pričom z tejto série už mám 1 a 5 ringgitov. Práve tie dve nižšie hodnoty sú polyméry. Na všetkých je ich kráľ Tuanku Abdul Rahman a kvet ibišteka (hibiscus, u nás tiež zvaný čínska ruža). Na zadnej strane sú rôzne motívy. Na RM20 sú dva druhy morských korytnačiek, na RM5 je ich typický vták (Buceros rhinoceros) a na 1 je šarkan zvaný Wau Bulan.

Pozrel som aj mince, aktuálne sú len 4 v nominálnych hodnotách  5, 10, 20 a 50 sen.  Desiatka mi chýbala, tak som si to skompletizoval. Mám ich viac aj zo starších generácí, tak Malajzia je jednoznačne krajinou, z ktorej mám najviac mincí a bankoviek z Ázie. Vďaka, Samo!

linky:

Wikipwedia – malaysian ringgit

uvádzacie video na Tou Tube k novej sérii

]]> https://igi.sk/ringgit-malaysia/feed/ 0 https://igi.sk/staffetta-di-canapone-race-report/ https://igi.sk/staffetta-di-canapone-race-report/#comments Sun, 02 Feb 2014 15:14:42 +0000 http://igi.sk/?p=1440 Štafetový beh v centre Grosseta bol jedným z najzaujímavejších bežeckých pretekov, na akých som sa zúčastnil. Z hľadiska športového výkonu to nebolo nič mimoriadne, asi 3700 m. Ale  atmosféra a zábava boli neskutočné.

Tak poporiadku, všetko začalo tým, že sme sa znova rozhodli stráviť dovolenku v Principina a Mare. Napísal som Paolovi a opýtal sa, či v tom čase nemajú nejaké preteky. Paolo odpísal, že majú stále mnoho pretekov, ale jedny sú výnimočné.  Nejaká štafeta pre členov miestnych klubov, ale zároveň mi ponúkol, že sa porozpráva s prezidentom (Maurizio Ciolfi) ich klubu a dohodol mi čosi ako čestné členstvo v ich klube Team Marathon Bike Grosseto s možnosťou štartovať  v štafete. Princípom štafety je, že sa členovia náhodne vylosujú. Neviete dopredu, s kým budete v družstve, ktorý úsek pobežíte. To všetko sa zverejní až v deň závodu. No generuje sa to podľa výkonnosti, takže každý musí zadať svoj čas na 10 kilometrov a podľa toho vzniknú náhodné štvorice tak, aby výsledné družstvá boli vyrovnané a každý mal šancu vyhrať. V tom duchu som aj ja nadiktoval môj vtedajší čas na 10km niekde okolo 52 minút. Ostatné sme riešili až na mieste po príchode na dovolenku. Išiel som do malého, ale pre bežeckú komunitu v Grossete významného obchodu running42, kde majiteľ Fabio bol oboznámený, že prídem uhradiť symbolické štartovné 8€ a prekvapivo som dostal dve fľaše vína v krabici potlačenej logom Team Marathon Bike. Jedno z toho bolo víno s etiketou a dátumom štafety. Na etikete bol minuloročný víťaz v cieli a pod tým celá štafeta. Druhé bolo z vily Banfi, fakt skvelé.

Dva dni pred štartom, v pondelok večer, sme si dohodli s Paolom v meste tréning a spolu s Luisou, Tomim a Maťom sme vyrazili na prehliadku trate. Grosseto má historické centrum, pešie zóny, úzke uličky a to všetko obkolesené hradbami. Trať sa krútila kade tade, v jednom úseku vyšla hore na hradby, neskôr cez mestskú bránu von a okolo hradieb z vonkajšej strany, aby sme sa vrátili nazad do centra z opačnej strany.  Celé sme to v kľudnom tempe zvládli za nejakých 22 minút a s Paolom a Tomim sme sa rozhodli dať si ešte jedno kolo, tentokrát som mal viesť ja, či som si to zapamätal.  Nebolo to na 100% ale v podstate som získal prehľad.

Ostatné sa dialo až v deň závodu, v stredu 10. Júla 2013.  V poobedňajších hodinách mali na nástenke na námestí pred duomom a mestským úradom vyvesiť rozlosovanie družstiev.  Tak sme sa vybrali do mesta a videli sme, ako organizátori chystajú priestor štartu a cieľa.

Na nástenke sme zistili, že mám číslo 6D a v družstve nejaký Ivan Sassa z Centro Militare Veterinario Grosseto, na druhom úseku Antonella Ottobrino z ASD 4° Stormo, za ňou Maurizzio Maggiotto z Team Marathon Bike Grosseto a ja pobežím finálový úsek, teda štvrté kolo s finišom do konca závodu. Aj Paolovi vyšlo štvrté kolo. Spolu prihlásených bolo 172 ľudí, takže z toho vzniklo 43 štafiet. Viac sme nepotrebovali vedieť. Vrátili sme sa večer, štart mal byť okolo ôsmej. No taliani mali čas a stále čosi pripravovali.  Tak začala registrácia a urobili to tak, že v jednej obálke mali 4 štartovné čísla a štafetový kolík a to odovzdali len, keď tam boli všetci 4 členovia tímu. Toto trvalo dosť dlho, no zatiaľ parelene bežal program pre deti. Zobrali ich na začiatok cieľovej rovinky a púšťali po jednom, aby si skúsili, aké je to dobehnúť cieľom po koberci, tak tie deti dostali tričká, medailu a postavili ich na stupeň víťazov. Celkom slušne tým zbehla možno aj hodinka a zatiaľ sa rozdali štartovné čísla všetkým účastníkom štafety. Samozrejme mali aj náhradnikov, ak by niekto vypadol. Aj Tomi bol pripravený zaskočiť, no nebolo treba. Po detskom behu ešte chvíľu venovali postihnutým, keď bežci išli pomôcť dokonca tlačiť aj pár vozíčkárov. Radosť v ich očiach bola obrovská. Potom sa už schyľovalo k štartu. No to stále nezačínal závod, ale všetci zúčastnení si išli spolu zabehnúť na zahriatie jeden okruh a zároveň takto prezrieť trať. Po tomto spoločnom čestnom kole už ostali v priestore štartu len účastníci s písmenami A, teda prvé úseky.

Začal samotný závod, vpredu išla policajná motorka s majákmi, za ňou pár chlapcov z bicyklovej sekcie klubu, ako doprovod a za nimi už bežci. Rýchli vyrazili vpred, tí pomalší postupne začali strácať, no na ďalších úsekoch sa to môže otočiť. Náš Ivan bol pomerne rýchly, za pomalého v našom družstve som bol ja. Tak zbehlo nejakých 12 minút a v cieľovom priestore sa zhromaďďovali bežci s béčkami. Zrazu zpoza roha vyšla policajná motorka, za ňou chlapci na bicykloch dali frajersky cieľovú rovinku na zadnom kolese a komentátor hlásil prvého bežca. Postupne čítal ďalších a tí odovzávali svoje kolíky a stihacia jazda pokračovala. Trochu sa to rozťahalo, rýchli sa snažili zväčšiť náskok, pomalší zas nestratiť veľa. Striedanie prebehlo možno za nejakých 6-8 minút a pripravovali sa bežci s céčkami. Ani sme sa nenazdali a znova tu bola motorka. Ja som len stihol ukázať nášmu Mauriziovi, nech sa v cieli pri odovzdávke potom sústredí na moju šiltovku Slovakia. Ľudia boli vo vytŕžení, moderátor znova vykrikoval “pettorale numero xxx” a pomedzi ostatnými sa valila do cieľa aj naša Antonella. Odovzdávky zabavili ľudí, stále sa niečo dialo. Na konci za posledným bežcom to znova uzatvárala policajná motorka a to už som išiel do priestoru výmeny aj ja. Za pár minút sa celé šialenstvo zopakoval tretí krát. Znova motorka, cyklisti a moderátor vykrikoval čísla, no teraz som už aj  ja stál na koberci a čakal, kedy príde pettorale numero sei.  Bolo nás tam vyše 40 s déčkami za číslom. Prví už vyrazili na trať, lebo mali vytvorený náskok. Tí neskorši zas budú mať finišmenov a chcieť za každú cenu stiahnuť stratu.

Tak to prišlo. Náš Maurizio vybehol spoza roha a šprintoval v cieľovej rovinke. Zbadal ma, odovzdávka prebehla v pohode a vyrazil som. Len to neprepáliť. Mal som pocit chvíľu, že som sám. Bežca pred sebou som videl v diaľke. Išiel som osvetlenými uličkami, hore na hradbách bola tma ako v rohu. Na zemi horeli okolo chodníka sviečky a v jednom úseku osvetľovali trať len reflektory zaparkovaného auta. Dole z hradieb a znova do uličiek. Tam niekde okolo mňa presvišťal jeden bežec v neskutočnom tempe. Zrazu sa ku mne z bočnej uličky pridal Tomi a chvíľu ma doprevádzal. Išli sme spolu možno aj kilometer a pri mestskej bráne ma nechal, ja som pokračoval von okolo hradieb krížom cez parkovisko, kde som predbehol skupinku 2-3 bežcov. Cítil som, ako počujem aj za sebou ruch, no radšej som sa neobzeral. Len som si držal svoje tempo a snažil sa dýchať rytmicky každé dva kroky. Skupinka v pozadí kričala “Bravo Paolo” a mne bolo jasné, že Paolo ma čoskoro predbehne. Celý úsek okolo hradieb som ho počul dýchať mi na päty, ale držal som sa svojho. Po návrate do uličiek prešiel okolo mňa, no dobiehali sme ďalších. Nejaká skupinka zjavne vládala menej a pri predbiehaní znova povzbudzovala Paola. Ja som už čosi zaostával, ale blížili sme sa ku križovatke, kde bolo stanovisko Luisy. Keď ma zbadala, povzbudzovala ma a bolo to úžasné, že v Taliansku na mňa kričí niekto menom. Míňal som sa so skupinkou a už ani neviem, kto koho predbiehal, no cieľ sa blížil. Posledná spleť uličiek a tam som bol pripravený, že z predposlednej uzučkej uličky sa vybieha kolmo do cieľovej ulice. Posledná zátačka vľavo a šprint. V tejto fáze som za sebou znova počul kroky, ako sa niekto snaží ma predbehnúť, ale tu som sa nedal. Udržal som dvojsekundový náskok a ani som sa neobzeral, sústredil som sa len na cieľ. Tam ma spoločne čakali Anntonella a Maurizio z môjho tímu. Boli veľmi radi. Nevedeli veľmi anglicky, ale Maurizio mi povedal, že on odovzdával 15-ty a že ja som stiahol 5 miest a teda sme skončili na desiatom mieste. Keď som potom analyzoval spätne výsledky, tak sa mi to nezdá, skôr ako keby som aj nejaké miesta stratil, ale fakt neviem. Ostal mi len úžasný zážitok a skvelý pocit z celého večera.

V cieli som sa vydýchal a dostal som sa k Vierke a chlapcom. Paolo nakoniec vybojoval siedme miesto a ušiel mi o 17 sekúnd, no medzi nami ešte dobehli ďalší dvaja. Postupne dobiehali ďalší, no netrvalo to dlho. Všetky tímy dobehli v priebehu 6 minút.  Závod sa ukončil a začali vyhlasovať výsledky. Prezident klubu prišiel s dodávkou, v ktorej bolo množstvo cien a myslím, že ocenili 15 štafiet. Aj my sme teda išli na pódium a dostali sme ruksaky Mizuno a nejaké ďalšie drobnosti. Vtedy som ešte nemal tenisky Mizuno, tak som sa rozhodol, že ho dám Erikovi. No pár dní na to som zašiel za Fabion do jeho obchodu a spolu sme vybrali nové tenisky, voľba vyšla práve na Mizuno Wave Enigma 2. Najbližší závod bol už v sobotu, ale o tom inde.

Bol to výnimočný večer a skončili sme na zmrzline a keď sme sa lúčili, bola takmer polnoc. Ale to sú taliani a ich nočný život. Rád by som sa tam ešte vrátil.

Pár čísiel na záver z časov jednotlivcov a štafiet:

1. najrýchlejší úsek 11:36 (tempo 3:08)

29. Ivan 13:49 (3:44) (-1 sekunda voči nahlásenému tempu)

71. Antonella 15:03 (4:04) – 2. medzi ženami (+5 sekúnd nad nahlásené tempo)

105. Maurizio 15:55 (4:18) (+4 sekundy nad nahlásené tempo)

133. Igor 16:37 (4:29) (-16 sekúnd pod nahlásené tempo, ktoré mi vypočítali na 4:45)

172. najpomalšia 22:50 (6:10)

- víťazný čas štafety č. 23 – 0:58:49 (priemerné temppo 3:58)

- náš čas na 10. mieste –  01:01:24 (priemerné tempo 4:09)

- čas poslednej štafety č. 18 – 01:04:41 (priemerné tempo 4:22)

]]> https://igi.sk/staffetta-di-canapone-race-report/feed/ 0 https://igi.sk/10x-naj-roku-2013/ https://igi.sk/10x-naj-roku-2013/#comments Tue, 31 Dec 2013 02:46:58 +0000 http://igi.sk/?p=1394 alebo čo dal, čo vzal, aký bol a tak…

Niekedy pred rokom som čítal rekapituláciu roka 2012 v podaní Juraja Grečnára, alebo to možno bolo aj pred dvoma rokmi a vtedy som si povedal, že by nebolo zle sa zamyslieť nad uplynulým rokom, no nevyšlo. A keď som dnes čítal jeho blog o roku 2013, tak som si povedal, že idem do toho. Tak som si to zhruba zrekapituloval, čo u mňa pre jednoduchosť znamenalo prebehnúť v knižnici Aperture 4345 fotiek. Tu je môj rok 2013:

• BARCELONA – úžasné mesto, do ktorého som vždy chcel ísť a vzniklo to tak spontánne, keď Maťo zistil, že sa beží polmaratón vo februári. Myšlienka skvelá, doladiť ubytovanie, letenky a zrazu sme tam boli. Videli sme úžasné Gaudího diela na čele so Sagrada familia a Parc Guell, známu ulicu Rambla, boli sme v morskom akváriu, videli sme castellers stavať ľudské hrady, previezli sa lanovkou na Montjuic a popri tom som si s Maťom zabehol jeho prvý polmaratón, ktorý sme si ohromne užili. Osud to nejak zariadil, že som sa do Barcelóny vrátil v októbri na európsku líderskú konferenciu Wevolution organizovanú spoločnosťou Konica Minolta, znova som ochutnal zvláštnu atmosféru tohto mesta a nakoniec som sa okúpal v mori

• VIEDEŇ spomínam samostatne, lebo sme ju tento rok navštívili dva krát, niekoľko krát prechádzali autom a niekoľko krát boli na letisku Schwechat. Prvá návšteva v apríli bola spojená s Vienna City Marathonom. Keď Paolo napísal, že sa chystá z Talianska do Viedne zabehnúť svoj prvý maratón. Má to ďalej, ako my, tak sme hneď naplánovali výlet a stretli sme sa tam. Pozreli sme si mesto a popri tom Paolo zabehol jeho prvý maratón a ja polmaratón, už tretí tento rok. Bežali sme spolu asi 16 kilometrov, kým sme sa nerozdelili. Atmosféra bola úžasná. Vyše 30000 ľudí na štarte. Do Viedne sme sa znova vrátili v decembri na vianočné trhy a strávili aj pekné popoludnie s Barborkou, ktorá sa tam medzitým počas roka presťahovala.

• RAKÚSKE ALPY – tentokrát nie v zime. V tomto roku sme objavili Rakúsko, ako letnú destináciu na skvelé výlety. Rakúsko bolo väčšinou tranzitná krajina počas cesty na dovolenky do Talianska, potom po minulé roky lyžiarska destinácia, no tento rok sme ho objavovali mimo zimy. Začalo to v máji, keď sme sa s Vierkou vybrali do Melku, ďalej cez Wolgangsee do Zell am See a tam sme náhodou natrafili na informačnú tabuľu o ceste Hochalpenstrasse, úžasnej horskej ceste krížom cez Alpy s najvyššie položeným parkoviskom v Európe v nadmorskej výške 2471 m. Prešli sme cestu až na výšinu císara Františka Jozefa nad ľadovcom Pasterze pod rakúskym najvyšším vrchom Grossglockner. Ten sme pre mraky a mrholenie nevideli, no tak nás to očarilo, že sme sa rozhodli v auguste vrátiť. Zobrali sme aj mamku, najprv sme prešli ďalšiu podobnú cestu Nockalmstrasse. Tak sme išli na Hochalpenstrasse tentokrát od Heiligenblutu a spali sme v horskom hoteli Wallackhaus vo výške 2300 m. Vybehnúť si na svitaní na kopec do 2579 metrov nad morom a sedieť si na skale a počúvať alpské ticho, to bolo asi najkrajšie tohoročné ráno. Cestou domov sme sa ešte znova zastavili na jazere Wolfgangsee, vyviezli sa vláčikom na Schafberg a prešli sa mestečku Hallstatt. Oplatilo sa.

• DAROVANIE KRVI – vždy ma lákalo zistiť moju krvnú skupinu, ktorú som nevedel. No vedel som, že Erik chodieva darovať krv, tak som sa ho raz opýtal, kedy ide najbližšie. Vyšlo to v druhej polovici mája, tak som sa rozhodol ísť s ním. A ani nebolelo a za pár minút som mal o 450 ml menej. Muži môžu ísť znova po troch mesiacoch, tak som odvtedy bol ešte dva krát. Páči sa mi to tam a mám z toho dobrý pocit. Odvtedy som zistil, že takých ľudí aj v mojom okolí je viac, no nikdy ich nie je dosť, tak sa kľudne pridajte, ak môžete. A mimochodom mám AB Rh-, čo je najmenej vyskytujúca sa krvná skupina, asi 1 z 200 ľudí.

• IL CANAPONE je jedinečná bežecká štafeta v toskánskom meste Grosseto, kde som štartoval počas našej letnej dovolenky. Bol som členom náhodne generovaného štvorčlenného družstva medzi samými talianmi, keď mi Paolo dohodol štart s prezidentom ich klubu Team Marathon Bike. Pretek spočíval v tom, že sa družstvá náhodne generujú tak, aby boli vyrovnané a každý mal možnosť vyhrať. Bola to veľká zábava a krásny beh uličkami historického centra Grosseta, miestami aj po hradbách. Ja som finišoval na štvrtom úseku a podarilo sa mi pre naše družstvo stiahnuť 5 pozícií a nakoniec zabezpečiť 10. miesto. Okrem toho sme si boli s Tomim zabehnúť aj ďalšie preteky v prírodnej rezervácii Diaccia Botrona, kde boli taliani znova zábavní a mal som pocit, že majú viac cien ako zúčastnených. Na záver dovolenky som si kúpil bežecké hodinky Garmin FR10 a tenisky Mizuno a zabehol v nich 20 km s Paolom a prezidentom klubu Mauriziom v rámci ich prvého tréningu na plánovaný závod na 100 km na budúci rok. Bola to skvelá dovolenka v Toskánsku, kde sme boli šiesty krát a radi sa tam znova vrátime.

• 90. MEDZINÁRODNÝ MARATÓN MIERU v Košiciach sa konal tradične v prvú októbrovú nedeľu. No všetko začalo oveľa skôr. V prvom rade som už vo Viedni volal Paola a Luisu k nám na Slovensko, no neskôr v lete sme to znova preberali a nakoniec sa to podarilo. Prileteli do Budapešti, odtiaľ požičaným autom prišli do Prešova a strávili tu s nami týždeň dovolenky. Ja som sa prihlásil na svoj prvý maratón už pred letom. Tak som v Prahe v kníhkupectve narazil na knihu Chirunning, podľa ktorej som sa veľa o behu naučil a urobil zmeny v štýle. Vďaka Garminu som si v lete doladil tréningový plán a potom stačilo už len 3 mesiace tvrdo makať, aby som sa mohol postaviť na štart. Bol som rád, že v deň môjho prvého maratónu boli pri mne moji blízki a okrem Paola aj moji spolubežci Maroš, Erik a tiež Tomi. Len škoda, že Maťo ochorel. A samozrejme Vierka na trati a v cieli. Bolo to ťažké, ale ako nás Miro Krajňak učil – “ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku”, tak som ho dobojoval za 4:21:10, snáď bude aj ďalší.
• DRIVE-UP WEDDING CHAPEL v Las Vegas bol ďalší z neuveriteľých návratov tento rok. Malá kaplnka v Las Vegas, kde som bol s Maťom a Lynnom v roku 2008 kvôli cache a vôbec by ma nenapadlo, že sa tu ešte môžem vrátiť. A okolnosti sa zomleli tak, že sme v októbri leteli do Las Vegas a stretli sme sa znova s priateľmi geocachermi a popri tom sa naši belgickí priatelia Koen s manželkou rozhodli, že si spravia v Las Vegas svadbu v typickej drive-up kaplnke, kde prídete autom k okienku a zosobášia vás. A tak sa aj stalo, že sme znova po 5 rokoch boli pri tej istej kaplnke, Koen s Anjou sedeli v aute a z okienka sobášiaca žena použila “power given from god” silu danú jej od boha a spečatila ich manželstvo. Okrem toho sme sa taktiež vrátili do nároného parku Red rocks a spolu s priateľmi vyšli na vrch Turtlehead Peak. A v samotnom meste Las Vegas sme znova navštívili nezabudnuteľnú hrajúcu fontánu pred hotelom Bellagio, tentokrát so spevom Andrea Bocelliho. Čo viac dodať. Vegas, baby!
• ZAPPOS.COM je firma predávajúca topánky cez internet, ktorá sa za 10 rokov vypracovala tak, že ju kúpil Amazon za vyše miliardu dolárov. Maťo v lete na dovolenke čítal knihu Delivering happiness od jej šéfa a rozprával mi útržky a povedal, že sa tam dá ísť na tour. Keď dočítal knihu, tak mi ju dal, že si ju musím prečítať, no odložil som ju na neurčito. Keby som vtedy mal staviť na to, či sa nám podarí tam ísť, asi by som nedal ani cent. No zhoda okolností okolo výletu do Vegas zafungovala tak, že Maťo dohodol tour a my sme fakt v jeden októbrový pondelok ráno zavítali do Zapposu. Zappos je zaujímavý tým, že má svojskú firemnú kultúru, ktorej sa drží celý čas a rozhdol sa vybudovať najlepší zákaznícky servis na svete. S doručením tovaru musí mať zákazník pocit šťastia a vidieť toto naživo bolo inšpirujúce. Po návrate domov som hneď siahol po knihe a prečítal ju v angličtine. Tak som zistil, že bola preložená aj do češtiny s názvom Štestí doručeno. Myslel som, že ich kúpim viac a rozdám priateľom, no bola vypredaná. Nepodarilo sa mi to. No tak mi ju zrazu priniesol Ježiško, tak ak by mal niekto bližší záujem, pýtajte sa. A z firemnej kultúry Zaposu definovanej 10 základnými bodmi zatiaľ aspoň jeden, posledný – Buďte skromní (Be Humble).
• GEOCACHINGOVÉ EVENTY sú stretnutia geocacherov a som rád, že sa mi znova podarilo ich v tomto roku navštívíť niekoľko, vlastne najviac. Zalogovaných mám 8, ale bolo ich asi aj viac. Vždy tam stretnem milých ľudí a presne tak to bolo aj tento rok. Naschvál tu nevyťahujem jednotlivý, lebo všetky boli fajn. Začalo to v zime a snehu výstupom na Stráž, kde som sa vrátil po rokoch. V lete to bola už tradičná Geokofola, tento krát deviata. Koncom prázdnin som z Ondavky zabehol pozrieť poľských kolegov. V septembri sme boli v Kolíne v Nemecku a neskôr v spomínanom Las Vegas, kde sme stretli hlavne mnohých reviewerov a ľudí z Groundspeaku. V novembri som stihol po desiatkach rokoch navštíviť planetárium. Tak som vyhral bowlingový turnaj 11.12.13 a nakoniec vybehol na Šimonku. Okrem toho som dokončil výzvu a vyškrtal v kalendári 366 dní, čo začalo tiež na evente, no 29.2.2012. Vďaka vám, priatelia.
• OBJAVOVANIE PRÍRODY V ONDAVKE pokračovalo aj tento rok. Zvieratká boli stále pri každej prechádzke počas celého roka. Srnky, jelene, líšky, diviaky. Aj bobrovi sa darilo. Tento rok som sa zameral viac na vtáčiky za pomoci Dcharlieho a pozoroval zaujímavé druhy. No za zmienku stojí hlavne orol krikľavý, korého som odfotil tak, že sa mu dal prečítač krúžok na nohe. Poslal som fotky nejakým vtáčkarom a postupne sa to dostalo až do poľska, kde potvrdili, že ho krúžkovali asi 80 kilometrov od Ondavky nedaleko poľského mesta Sanok.

Moje auto malo prvé narodeniny a povozilo nás 37000 km, čo som ešte na žiadnom za rok nemal. Preletel som 26690 km. Ale aj peši som absolvoval pár pekných prechádzok, či už sám, alebo s Vierkou či priateľmi. Okrem spomínaných eventov som bol na Roháčke, Hornádskych lúkach, Skalke nad Hornádom. Pozreli sme drevené kostolíky v Krajnom Čierne, v Korejovciach, v Medveďom, navštívili údolie smrti. Boli sme na Kapušanskom hrade, na Spišskom hrade a Dreveníku, taktiež na Zborovskom hrade. Boli sme v Tatrách. Boli sme v Lačnove, konečne sme sa dostali aj do Vlkolínca. Takže aj na Slovensku máme stále čo pozerať.

Zabehol som 1200 km. Prečítal pár kníh od Nesba (Snehuliak, Prízraky, Spasiteľ, Lovec hláv). Inferno od Dana Browna vo mne znova prebudilo túžbu vrátiť sa do Florencie, aj keď sme sa tam tento rok tiež zastavili. Za kultúrnu udalosť roka by som označil koncert Mira Žbirku so slovenskými symfonikmi v Steel aréne. Z pár filmov v kine by som asi vypichol Křídla vánoc a v nich pieseň Cesta (Kryštof a Tomáš Klus). Športová udalosť roka z pohľadu diváka bolo pre mňa finále extraigy hokeja Košice – Zvolen, kde nás zavolal Maroš. Z nových technológií ma zaujali najmä trackery aktivít (Jawbone Up, Shine, Fitbit), príjemne prekvapil iPhone 5S snímačom odtlačkov prstov a koprocesorom M7 a taktiež vrtulník Parrot Ar.drone 2. Ako najvýznamnejšiu celosvetovú udalosť vnímam voľbu pápeža Františka. Som rád, že sme tento rok boli len na jednom pohrebe v Kamenici a stretli sa s rodinou z Vierkinej strany.  Som veľmi rád, že popri ceste z Prahy sa mi podarilo nájsť a navštíviť hrob bratranca Juraja.

Čo viac dodať. Boli aj veci čo nevyšli, ale nebolo ich veľa. Najväčší geocacherský omyl z nepripravenosti bol, že som netrafil k vyhliadkovej veži na Homoli od Zochovej chaty, ale bola z toho aspoň pekná prechádzka. Z kategórie “mne sa to nemôže stať” je jednoznačne trafenie pňa zrezaného stromu na parkovisku v Rakúsku, po ktorom Subaru ostalo pojazdné a doviezlo nás domov, no potom mesiac malo nútený oddych v servise. Pokus nasadiť pstruhy do bobrieho jazierka v Ondavke tiež asi nebol veľmi úspešný, keď prišlo horúce leto a potok miestami vyschol. Vo firme mi nepochopiteľne odišiel disk v RAID 5 poli a nepodarilo sa zrekonštruovať data, takže bol nutný prechod na nový server a návrat v čase trochu dozadu, keďže zálohy neboli úplne aktuálne. Subaru má radšej naftu, no natankoval som mu raz benzín a našťastie som si to uvedomil, tak som ho nenútil s tým ísť ďaleko. Tiež som mal predstavu, že by som mohol viac hrať golf, viac toho najazdiť na bicykli či na lyžiach, no nevyšlo. 365 dní zbehlo veľmi rýchlo, ale bolo to fajn. Vďaka všetkým, ktorý boli pri tom so mnou. A na záver čosi z reklamy Tullamore Dew (podobne ako Juraj ;):

Glasses up, it’s time to go…

Kryštof & Tomáš Klus – Cesta

A na záver pár ďalších fotiek z roku 2013.

Nižšie nasledujú predchádzajúce roky – prípadne ako album som to dal na bilak.sk/vianoce :

2012

2011

2010

2009

2008

2007

2006

2005 – silvestrovská fotka

2004

2003

2002

2001

2000

1999

1998 – prvé na Veselej

1997 – na Prostejovskej

1996

1995 (scanovane)

1994

Obe bankovky sú polyméry, no existovala skôr aj rovnaká papierová verzia z roku 1999. Bola to tretia generácia rumunského leu (ROL). Polymér z roku 2000 vystriedal papierovú verziu a neskôr v roku 2005 škrtli 4 nuly, čím vznikla štvrtá generácia leu s medzinárodným označením RON – nový leu. Zavedením novej meny zároveň zmenšili bankovky na rozmer euro bankoviek, čím sa snažia byť viac pripravení na prechod na euro (aspoň technicky na strane strojov). Rozmer nového 1 leu je teda rovnaký ako 5 EUR – 120 x 62 mm.

Linky a obrázky:

10000 lei – predná strana

10000 lei – zadná strana

1 leu – predná strana

1 leu – zadná strana

Viac vo wikipedii.

Obrázok mince