Cestou z Prešova sme sa zastavili najprv na Dechtároch, len sme sa stretli a pokecali s Evkou, Peťom a mamkou, ktorí sa vracali z dovolenky. Popri tom som zalogoval cache, kde Peťo parkoval len asi 5 m od nej. Pokračovali sme do Vlkolínca, kde sme sa poprechádzali a tiež našli cache, Wolfenstein. Stretli sme frco tím pri cache, vymenili SWG. Páčilo sa nám tu. Cestou z Vlkolínca sme sa zastavili na obed na Vlčom dvore hneď vedľa hlavnej cesty. Boli sme tu prvý krát, no jedlo aj obsluha boli fajn. Súhlasím s tipom Borisa cez FourSquare, že baraní guláš = nebíčko v papuľke. Pokračovali sme do Bystrice a najprv sa ubytovali v Luxe. Z vybavenia hotela stále dýcha socializmus. Už aj zrekonštruované je staré. Boli sme traja s Tomim a Vierkou, tak sme mali takú dvojizbu, ktorá bola dosť veľká. Len tá krivá podlaha zakrytá prastarým špinavým kobercom, otrhané kreslo a stolička, popraskaná dlažba v kúpeľni. Aspoň že bolo teplejšie, ako pred rokom, keď sme sa dožadovali kúrenia a nevyšlo. Ale zas jedna noc v centre diania, bezproblémové parkovanie a dobrá cena, tak prečo nie.

Išli sme sa zaregistrovať. Registráciu preložili tento rok na námestie do budovy radnice, čo sa mi celkom páčilo. Vyzdvihli sme si štartovacie balíčky pre nás a aj pre Maroša, dali sme si ovocnú šťavu od sponzora a presunuli sa na námestie na kávu a drink. Posedeli sme na slniečku a bolo tam fajn, taká pohodová atmosféra. Keď slniečko začalo zachádzať za budovu, tak sme sa išli prejsť do Európy, kde bolo maratónske Expo, teda zopár stánkov s vybavením pre bežcov. Ja som skončil v Mizuno, kde som si kúpil kraťasy. Tak sme sa vrátili do Luxu, kde už prebiehala Pasta Party. Išli sme tam s Tomim. Kuchár pri vstupe vyzeral, že ho veľmi neteší, že je v práci aj v sobotu. Dal nám špagety a omáčku s mletým mäsom. Bolo to v salóniku, kde boli veľké stoly a celkom dosť ľudí. Zjedli  sme cestoviny a odišli, o nič iné tam veľmi neišlo. Tak sme si večer ešte dali ľahkú večeru v meste v pizzerii. Cestou na námestí ešte búšila nejaká kapela na pódiu, no hluk nám viac vadil. Tak sme išli spať, aby sme boli ráno čerství a pripravení.

Ráno sme vstali a išli na raňajky okolo pol osmej. Ja som si dal čosi ľahšie, Tomi aj nejakú slaninku. Maroš pil len čaj a džús. Tak sme sa vybrali do mesta na námestie. Bolo tam 6 prenosných záchodov a pomerne dosť ľudí, tak sme tam ešte stáli aj cez hymnu a do sektoru pre bežcov na štarte sme prišli minútu pred štartom. Tak zaznel výstrel a okolo 600 bežcov sa pohlo. Nie je to tak veľa, ako na veľkých masových podujatiach, tak nám trvalo dostať sa na štartovú čiaru len 38 sekúnd. Tam som si zapol vlastné stopky na svoj čistý čas. Mal som Garmin Forerunner 10 s nastaveným automatickým intervalom po každom kilometri. Cieľ zo začiatku bol držať tempo spolu s Marošom na čas pod dve hodiny, teda niečo kolo 5:40. Trochu nervózny začiatok, tlačenica, no nenechali sme sa uniesť a prvý kilometer ukázal 5:45, druhý 5:31. Postupne sa stabilizovalo tempo a tretí a štvrtý kilometer mi ukázalo na sekundu rovnako 5:39, čo bolo skvelé. Toto sme držali a prišlo prvé občerstvenie, kde Maroš trochu zaostal. My sme stále držali potrebné tempo a Tomi sa obzeral, no Maroš sa nedoťahoval. Išli sme tak po otočku na 7. km, cestou sme videli čelo závadu. Vpredu išiel sám polmaratónec s veľkým náskokom, za ním ešte jeden alebo dvaja a až tak dvaja černosi na čele maratóncov. Neskôr sme stretli aj Erika a zakričali naňho. Po otočke sme spomalili, či nepočkáme Maroša. Strácal už skoro trištvrte a my sme spomalili takmer na 6 minút na 8. kilometri. Zhodnotili sme situáciu, že takto by to nešlo zabehnúť pod dve hodiny a rozhodli sme sa zrýchliť. Desiaty kilometer sme už išli za 5:02 a medzičas na 10km bol okolo 56 minút, čo bolo o 5 minút menej, ako pred rokom, keď som išiel celú prvú desiatku pomaly. Tak sme išli spolu s Tomim rýchlo, no hovoril som mu, že sa nemusíme plašiť, že máme ešte pol závodu pred sebou. Aj tak sme držali tempo niečo cez 5 minút a prišli uličky s kopčekmi. Bola to taká zaujímavá časť trate, kde sme predbiehali veľa ľudí. Dole Mičinskou cestou z najvyššieho bodu trate sme to poriadne rozbalili a dosiahli sme najrýchlejší kilometer 4:39. Tak sme sa vrátili cez rieku znova do centra a to sme už počítali kilometre smerom do cieľa, už len asi 5km. Čakal nás ešte kopček nazad smerom na námestie k Barbakanu. Posledné ťažšie stúpanie na 18. kilometri je našťastie krátke a tak znova rovinka a klesanie dole, kde sme zase dali 2 kilometre v tempe pod 5 minút. Tomi sa ma pýtal, aký máme čas a ja som mu povedal, že výborný. Nepozeral som, len som vedel, že týmto tempom to máme hlboko pod úrovňou môjho osobného rekordu. Po poslednej ostrej zátačke nás už čakalo len finálne cca 400 m stúpanie hore Dolnou ulicou do cieľa na námastí. Tak sa Tomi vybral finišovať a ja som udržal svoje rýchle tempo, no aj tak mi ušiel o takmer pol minúty. Cestou nám už z chodníka kývala Vierka s Erikom. Dobehli sme v pohode, bol to krásny závod. Na tabuli som videl pri mojom mene oficiálny čas 01:53:24, o čom mi prišla takmer okamžite SMSka. Nakoniec oficiálny čistý čas je 01:52:46, teda zlepšil som si osobák o viac ako 4 minúty.

V cieli sme dostali peknú kovovú medailu. Tu sa teda organizátori dosť polepšili. Tá červená umelá placka z minulého roka bol dosť omyl. Odovzdal som čip, zobral som si jablko a napil sa minerálky a išli sme von zo sektora cieľa. Prišla Vierka, urobili sme si pár fotiek a pomaly sme išli čakať Maroša. Nakoniec dorazil v čase 2:16:47, sedem sekúnd pomalšie ako pred rokom. Erik bol v Bystrici prvý krát, tak si takmer vyrovnal osobák v čase 01:41:03 (chýbalo 12 sekúnd). Tomiho prvý čas je 01:52:19. Zároveň zrýchlenie po ôsmom kilometri  pre mňa znamenalo zlepšenie osobného rekordu na 10 km na 50:22. Začali sme predbiehať ľudí, ktorí boli pred nami, kým sme išli pomaly. Od medzičasi na 7. km do konca pretekov sme predbehli cca 120 ľudí.

Tak sme sa ešte vrátili do cieľového sektoru a uvedomil som si, že komentátor hlási, že sa blížia víťazi maratónu do cieľa. Tak dobehli dvaja černosi. Zakývali sme im, keď prešli okolo nás. Tak nás napadlo ísť sa s nimi odfotiť. Unavení si sadli na kameň oplotenia a prišli sme k nim. Tak som sa prihovoril víťazovi, že je z Kene. Povedali sme mu, že sme boli s Marošom v Keni. Spomenuli na Namangu a Amboseli, on nám zas vysvetlil, že je od mesta Eldoret, kde je nadmorská výška cca 2100 m.n.m. Predstavil nám tiež jeho etiópskeho kamaráta Erkola Ashenafiho a rozlúčili sme sa. Bola to pekná bodka za vydareným podujatím, len trochu nechápem organizátorov, že sa viac o víťaza nik nezaujímal.

Link na záznam behu v Garmin Connect zariadením Forerunner 10.

Výsledky:

Polmaratón:

• 1. Róbert Valíček – 01:14:40 z 327 mužov a 71 žien
• 109. Erik Chrenko 01:41:03 – (29. v HM40 zo 73)
• 203. Tomáš Bilák 01:52:19 – (126. v HM18 z 206)
• 211. Igor Bilák 01:52:46 (48. v HM40 zo 73)

Maratón:

• 1. Elisha Kiprotich Sawe – 02:32:31 z 91 mužov a 14 žien

v cieli

Už dávnejšie som vedel, že sa takýto pretek uskutočňuje niekedy v apríli, no nebol som tu. Dokonca ani Erik tu nebol, aj keď tuším už chcel ísť pred rokom. Tento rok sa rozhodol, že pôjde a povedal mi to. Taktiež Marko sa chystal a Samo povedal, že zaradili aj závod pre korčuliarov, tak sa tiež chystá. V týždni pred konaním preteku sme si boli s Erikom zabehať, ja som mu rozprával o víkende vo Viedni a VCM a popri tom mi znova pripomenul, že najbližšiu nedeľu ide do Budimíra. Ja som v tom nemal jasno, lebo sme mali v pláne iný program, no nakoniec sa to všetko vyvinulo tak, že tu predsa len bola možnosť ísť. Definitívne som sa rozhodol až v nedeľu ráno. Ostávalo mi už len obliecť sa a vyraziť. Bolo teplo až do 18 stupňov, no veterno, tak som zvolil krátke nohavice, dlhé tričko, na to krátke tričko a šiltovku. Z auta som volal Erikovi, že som na ceste, no tento krát som mal náskok. Tak som išiel z diaľnice dole už na Lemešany, nech vidím aspoň kus trate. Dávno som neišiel po tejto ceste.

Prišiel som do Budimíra a poslali ma zaparkovať ku škole. Miesta bolo dosť. Peši som sa vrátil do na námestie pred obecný úrad a išiel som na registráciu. Bolo to rýchle a jednoduché. Nepísal som im dopredu, tak som zaplatil vyššiu cenu 8€, no aj tak v pohode. Dostal som číslo 408, lístok na obed po behu a tašku s tričkom, buletínom, energetický nápoj, jablko atď. Zaregistroval som aj Erika a za chvíľu dorazil. Využili sme aj šatňu, WC, ešte sme odbehli do auta odniesť veci. Mal som z toho dobrý dojem. Ľudí vyzeralo byť celkom dosť. Pred jedenástou sa to začali zhromažďovať pretekári, najprv odštartovali korčuliarov. My sme štartovali o jedenástej. Erik, aj Marko mali vyššie ambície s ich časom, tak mi bolo jasné, že pôjdem na trati sám. Vyrazil som ihneď po štarte, prakticky s nulovým zdržaním. Spolu sa rozbehla masa aspoň 150 bežcov a tí rýchli sa drali dopredu. Snažil som sa nájsť niekoho, kto stabilizuje tempo na prijateľné, no mal som pocit, že všetci nejak letia. Prvý krát som pozrel na hodinky a bolo to ešte len 3 minúty 20. Zavesil som sa za niekoho a po chvíli si všimol značku prvého kilometra. Pozrel som čas a ostal som prekvapený, iba čosi okolo 4:50. Na druhom to bolo čosi cez 10 minút, potreboval som spomaliť. Išli sme alejou so stromami pozdĺž cesty smerom na ďalšiu dedinu a fúkal silný vietor oproti. Čiapku som mal šiltom dozadu a aj tak mi ju skoro zobralo. Tak som sa snažil vždy za niekoho skrývať. Niekde na piatom kilometri sme stretli prvých korčuliarov. Vyzeralo to tak profesionálne, auto s časomierou ukazovalo okolo 28 minút, lebo mali 5 minút náskok. Mali skrátenú trať na 19 km, no aj tak za sebou už asi 15. V tej  ich rýchlosti oproti som nestíhal sledovať, ako sa darí Samovi. Prišlo mojich prvých 5 km a čas niekde okolo 26:30 bol veľmi rýchly. Vedel som, že mi môžu na konci tie sily chýbať, no musel som bojovať proti vetru. Trochu som spomalil, no chcel som držať vždy s niekym kontakt kvôli vetru. V Lemešanoch na siedmom kilometri bolo občerstvenie. Všetko fungovalo fantasticky a dal som si aj vodu aj iontový nápoj. Dobré fľaštičky, ktoré deti hneď zbierali do bedničiek a ani neostával nepoariadok. Pokračovali sme na Ličartovce a pomaly som rátal, že sa blíži desiatka a otočka. Medzitým sme stretli prvých bežcov, ktorý sa už vracali. Tak som sledoval, kedy pôjde Erik a Marko oproti. Stretol som ich postupne niekde medzi 9. a 10. kilometrom a celkom som si hovoril, že neušli ďaleko. Desiatku som mal niečo cez 54 minút, čo bolo stále rýchle. Pred otočkou podávali vodu, tak som sa napil a otáčal niekde okolo 57 minút. Konečne prestal vietor,teda fúkal do chrbta. No bolo poludnie a slniečko riadne hrialo. Bežal som takmer stále sám, sem tam ma niekto predbehol, alebo som za sebou počúval hlasy, ako sa pomaly približovali. Znova Lemešany a občerstvenie, cestou nazad na 14. kilometri. Zase fungovali skvele a doplnil som tekutiny a pokračoval. Na 15. kilometri som mal niečo cez 1:22, čo bolo stále pomerne rýchle, tak som si v duchu rátal, že keď dám pomalší záver, tak by som aj tak mal byť pod dve hodiny. Počítal som do konca každý kilometer a všelijaké myšlienky prišli, zdalo sa mi, že mám ťažké nohy, že sa mi rozväzuje šnúrka. Nejaký chlapík okolo chvíľami chodil a tak sme sa niekoľko krát obiehali. Iný zas prešiel okolo, hrala mu muzika z mobilu a povzbudzoval: “už len tri kilometre, to dáš”. Tešil som sa na tú alej, na ktorej konci je už 20. kilometer a ten posledný dokonca už po dedine nejak dobojujem. Na dvadsiatke som letmo pozrel čas a bolo tam 1:50 aj čosi. Pomyslel som si, že to možno vyjde na osobák, ale už nesmiem spomaliť. Zabral som a už som v diaľke videl cieľ, posledný úsek dole kopcom a stúpanie do cieľa. Za sebou som počul nejakých ľudí ale neotáčal som sa. V cieli diktovali 1:57:00. Vedel som, že je to dobré. Erik si pamätal, že potrebujem ešte lepší čas a hovorí mi, že škoda tých pár sekúnd. A ja na to, že nie, že mám osobák. Tak sa to podarilo a nový osobný rekord na polmaratón mám 1:57:00. Bola to drina, ale podarilo sa. Nakoniec aj Erik dal osobák a Marko slušný výkon, štvrtý tohoročný polmaratón pod 1:50. Aj Samo išiel dobre s korčuliarmi, no nie úplne na špici. Bolo to dobré podujatie.

Po behu sme zašli do auta preobliecť sa do suchého a vrátili sme sa do miestneho penziónu na obed. Na námestí hrala muzika a tancoval folklórny súbor. Páčila sa mi atmosféra. Doma som si v kľude prečítal priložený buletín. Boli v ňom zaujímavé informácie z histórie, prehľad top výsledkov, história víťazov i minuloročné výsledky. Týmto pozdravujem Mira Orsága, ktorý sa organizačne podieľal na podujatí už od druhého ročníka. Dávno sme sa nevideli.

Keď to teda mám zhrnúť, tak celé podujatie a organizátorov chválim. Akurát škoda, že zbierali nazad štartovné čísla. Bol by som radšej, keby boli čísla na konkrétny ročník a mohol by som si ho nechať. Tiež by mohla byť za absolvovanie medaila, hoci aj namiesto trička. No chápem, že na medaile nie je priestor pre sponzorov.

Linky:

obec Budimír

Športový Klub Budimír

Výsledky:

In-line: 258 Samo Doval – 12. (z 42 korčuliarov) – 39:36 – (víťaz Lukáš Benedik 35:21)

Polmaratón:

• víťaz Imrich Pastor – 1:14:31
• 91. (23. v kategórii B) 407 Erich Chrenko – 1:40:51 – osobný rekord
• 132. (29. v kategórii B) 287 Marko Berko – 1:48:57
• 164. (35. v kategórii B) 408 Igor Bilák – 1:57:00 – osobný rekord
• spolu 189 účastníkov (39. v kategórii B – muži 40-49)

2 osobné rekordy

mapa a profil z Nike Running

tempo z Nike+ z Ipodu

na štarte VCM 2013

Môj ôsmy polmaratón som absolvoval v rámci 30. ročníka podujatia Vienna City Marathon vo Viedni. Bežal som s talianskym priateľom Paolom Gianninim. No celý príbeh sa začal omnoho skôr.V lete 2006 sme boli na dovolenke v Toskánsku a v meste Grosseto sme našli nejaké skrýše z urban série od geocachera s menom ITA 01 Magellano. O rok sme sa znova vrátili do Grosseta a už sme si dohodli stretnutie a tak sme sa v júli 2007 prvý krát stretli s Paolom. Spájal nás geocaching, ja som sa medzitým stal prvým slovenským reviewerom (Geolens Reviewer). Strávili sme spolu pekné chvíle a do Grosseta sme sa vrátili ešte aj ďalšie tri roky. Medzitým sa Paolo stal druhým talianskym reviewerom (Semper Liberi). Okrem toho som vedel, že behá a v roku 2010 sme ho boli povzbudzovať na pretekoch a keďže som v tom roku tiež začal behávať, tak sme si boli aj spolu niekoľkokrát zabehať. Od vtedy sme sa nevideli, no boli sme v kontakte. Až začiatkom tohto roku mi Paolo napísal, že sa spolu s dvoma kamarátmi chystajú na maratón do Viedne. Bola to dobrá výzva a príležitosť na stretnutie, tak som sa aj ja prihlásil na polmaratón. Viedeň bola ale vypredaná a tak sme sa mohli napísať len na waiting list, čakaciu listinu. Za pár dní nám poslali registračný kód a tak sme boli prihlásení. Postupne sme doladili detaily výletu, časový plán, ubytovanie atď. Jeden z Paolových kamarátov pre problémy v práci odriekol účasť. S Vierkou sme si zobrali deň voľna a vyrazili sme už v piatok aj s Tomim. Podvečer sme dorazili do Viedne, ubytovali sa a išli sme na výstavisko na registráciu.

Registrácia prebiehala hladko, aj keď bolo prihlásených vyše 41000 účastníkov v rôznych disciplínach. Dostal som čip, štartové číslo, vyzdvihol som si tričko aj tzv. goody bag s nejakými drobnosťami. Popri tom sme si pozreli nové topánky Adidas Boost s prevratnou hmotou podrážky. Vymenili sme si s Paolom pár SMSiek a čakali sme, že sa stretneme. Podarilo sa a po takmer troch rokoch sme sa znova stretli a vyobjímali. Zistili sme, že Paolo prišiel sám s Luisou, jeho druhý kamarát zrušil svoju účasť len tri dni dozadu. Prišli autom, cestovali dva dni s nocľahom v Udine. Dohodli sme sa, že si pozrieme mesto a zobral som ich do auta. Paolove auto sme nechali parkovať pred výstaviskom. Prešli sme autom značnú časť trate, boli sme za mostom pri UNO city v štartovacej zóne, tak sme išli smerom na Schonbrunn, no park akurát zavreli. Vrátili sme sa do centra po Mariahilfe strasse. Chvíľu sme sa motali po meste a skončili sme znova pri aute. Príhodky s policajtami a hľadanie reštaurácie si nechám na samostatný článok. Aj napriek pár problémom sme spolu strávili pekný večer. Dohodli sme sa, že si v sobotu napíšeme a stretneme sa, no ostalo len pri písaní. My sme strávili pekný deň v centre Viedne a na Belvedére. Paolovi nebolo veľmi dobre a tak sme si len písali s Luisou, dokonca hrozilo, že to Paolo vzdá. Našli sme mu pre istotu spojenie metrom a finálne rozhodnutie nechali na ráno. Paolo ráno napísal, že ide, tak sme si len upresnili stanicu metra Alte Donau, kde sa stretneme. Raňajky v hoteli kvôli maratónu posunuli o pol hodiny skôr, aby sa prispôsobili bežcom. Po raňajkách som sa vybral na metro. Stanica bola prázdna a postupne prišlo asi 6-7 bežcov. Na Schweden platzi som prestúpil na U1 a tam už bolo bežcov kopa. Vlak prišiel okamžite a bol dosť plný. Ľudia ešte pribúdali a na stanici Alte Donau húfne všetci vystúpili. Čakal som, že sa ozve Paolo a po chvíli mi zavolal s iného talianskeho čísla ako mi povedal. Na behanie berie iný malý telefón. Čakal ma pred stanicou, no aj tak trvalo pár minút, kým som ho našiel. Boli sme od seba 15m, no všade prúdili davy bežcov a nevideli sme sa. Keď sme sa konečne našli, vybrali sme sa smerom k štartu. Paolo chel použiť šatňu, tak sme hľadali správny kamión, kde by zapadlo jeho číslo. Bol posledný. Paolo si zbalil tašku a odovzdal. V kamióne to zavesili na pripravené háčiky – úžasne jednoduchý systém. Tak sme pokračovali smerom k štartu a našli sme začiatok čiernej zóny. Ja som mal štartovať zo zelenej, keďže som uviedol minuloročný čas. Po krátkej debate s usporiadateľkou sme sa dohodli, že ostanem s Paolom v čiernej zóne. Trochu sme išli na slniečko, kde bolo príjemnejšie, aj keď teplota už stúpala a bolo aspoň 15 stupňov. Ponaťahovali sme sa, urobili spoločnú fotku a päť minút pred deviatou sme sa vrátili do našej zóny. Nastal čas štartu a dav sa pomaly pohol smerom k mostu. Trvalo asi 18 minút, kým sme sa dostali na štartovnú čiaru.

Začal sa naozaj beh. Zo začiatku pomalšiu, bolo husto a hľadali sme si cestu po ľavej strane. Na prvom kilometri to bolo okolo 6:15 a povedal som si, že sa to nejak stiahne. Po druhom to už bolo lepšie. Prichádzali sme na kruhový objazd v Prátri a videli sme z opačnej strany druhú rieku bežcov, ako sa spája s našou. Smerovali sme alejou popod známe koleso. Stále bolo husto a miestami sme bežali radšej po pravej strane mimo asfaltu, chodník akoby vysypaný zmulčovacou kôrou. Pýtal som sa Paola, ako sa mu ide – “problem” – zmena tempa kvôli množstvu ľudí tomu nenapomáhala. Vrátili sme sa na asfalt pred občerstvovačkou a dal som si iontový Gatorade. Po pravoúhlej zátačke prišiel piaty kilometer a medzičas čosi pod pol hodiny. Radšej vy som mal 28 minút, ale nedalo sa. Stále som myslel, že sa to môže rozťahať a zlepšiť. Následovala ďalšia zátačka a prišli sme na nábrežie dunajského kanála. Kilometre pribúdali, miestami hrala hudba a Paolovi sa to páčilo. Keď sme zbadali budovu Uranie, vedel som, že sa blíži deviaty kilometer a očakával som niekde na pravej strane Vierku s Tomášom. Zbadal som ich a dali sme si “high five”. Paolo ma medzitým naučil, že taliansky sa šťastie želá frázou “In bocca al lupo” s odpoveďou “crepi” a snažil sa to kričať Vierke Cez most sme sa dostali na ring a prišlo druhé občerstvenie a medzičas na 10 km ukazoval takmer hodinu. Začínal som tušiť, že to nepôjde zrýchliť. Pri opere sme z ringu zatočili na Karlsplatz a vybrali sme sa nekonečne dlhou kľukatou ulicou vedúcou k Schonbrunnu. Nejak to ubiehalo, mal som pocit, že ideme pomerne rýchlo, aj okamžité tempo sa mi zdalo svižné, no keď som na 15km videl čas cez 1:30, vedel som, že sa zrýchliť nedá. Aj Paolovi sa zdalo, že sme pomalí a povedal, že skúsi ísť dopredu. Prišlo ďalšie občerstvenie a trochu sme sa stratili. Vedel som, že je za mnou, tak som pomaly pokračoval. Po pravej strane čakali členovia štafiet, prvé striedanie. Paolo ma za chvíľu dobehol, dali sme si ruku, zaželali in bocca al lupo a vybral sa dopredu. Ostávalo mi posledných 5 km a rozhodol som sa makať ďalej. Paolo sa vzdiaľoval pomaly a ešte na 17. kilometri som ho videl pár desiatok metrov predomnou. Viac som ho nevidel a sústredil som sa na svoj záver po Mariahilfe strasse. Povedal som si, že už nebudem sledovať čas a dole kopcom to rozbalím. Posledný kilometer som mal najrýchlejší. Trať prichádzala na Museumplatz, tam sa maratónci odklonili do ľavého pruhu a neskôr aj štafety na druhú výmenu. Polmaratóncov čakala už len zátačka vpravo do brány Hofburgu a cieľová rovinka s tribúnami a dobeh po žltom koberci. Tam som držal zvýšené tempo a ešte som zdolal pár ľudí. Na tabuli oficiálneho času svietilo čosi cez 2:24. Mám to za sebou. Paráda.

v cieli

V pasáži do nádvoria preberám medajlu. Na nádvorí sponzor Romequelle rozdáva minerálky. Ešte si vyzdvihnem cieľový balíček s občerstvením a pokračujem zadným východom von z nádvoria. Píšem Vierke správu a vraciam sa do cieľovej zóny. Nájdem stánok s gravírovaním medajlí a v priebehu minúty mi vracajú medajlu, keď len do počítača zadali štartovné číslo. Vidím na nej svoj čas 2:06:49. Pomyslím si krátko, že nič moc, no lepšie to v tom množstve ľudí neišlo. Je to môj druhý najhorší čas, ale atmosféra a zážitky sú neopakovateľné. Vraciam čip, píšem si s Luisou a idem za Vierkou a Tomim. Urobíme finálnu fotku a ideme na hotel, kde sme si dohodli neskorší check-out. Cestou vidíme posledných bežcov niekde na 25. kilometri a už ide uzatváracie vozidlo. Na zemi sa váľajú tisíce plastových pohárov po občerstvovaní. Keď po polhodinke odchádzame autom z hotela, ulica je čistá, ako keby tam nič nebolo. Niekde okolo kanála nás ešte odklonia a ponad cestu vidíme rieku bežcov na 39. kilometri. Už sú to vyše 4 hodiny od štartu a ja myslím na Paola, ako sa mu darí. Nás čaká domov cez 500 km. Bratislavu míňame za jazdy a vybavíme pár telefonátov a zastavujeme sa najesť na Zamarovciach. Na internete už sú výsledky a zisťujem, že Paolo dobehol v čase 4:22 minút. Prvý krát to má za sebou v narodeninový deň, gratulujem a posielam smsku. Pokračujeme ďalej, na Hybe si dáme zastávku na kávu a domov prichádzame po ôsmej večer. Náročný deň a náročný víkend za nami, ale máme plno krásnych zážitkov. Som rád, že sme sa takto dali dokopy a zabehli si s Paolom spolu 16km. Kto vie, kedy a kde na budúce.

Grazie mille !

P.S.: je úžasné, ako maratónsky beh dokáže ľudí spájať a je mi smutno z toho, že len deň po tomto našom zážitku prichádzajú smutné správy z Bostonu, kde nejaký idiot odpálil bombu v cieli najstaršieho maratónu sveta. Koľko nekonečnej driny u tisícov ľudí sa zmenilo na naplnenie aj celoživotného sna a za pár sekúnd sa to zmení na tragédiu…

Zopár faktov na záver:

– oficiálna stránka podujatia VCM

Výsledky:

23537 Igor Bilák 2:06:49 – 7240. miesto v polmaratóne (881. v kategórii M-45)

• medzičasy na 5km úsekoch – 29:48, 30:02, 30:11, 30:42 + do cieľa 6:04
  
• najrýchlejši kilometer (podľa Nike running aplikácie v iPhone) –  21. kilometer za 5:34
• 13032 bežcov v cieli polmaratónu

34527 Paolo Giannini 4:22:49 – 4846. miesto v maratóne (814. v kategórii M-45)

• medzičasy na 5km úsekoch – 29:48, 30:02, 30:11, 30:10, 28:05, 33:12, 33:33, 33:22 + do cieľa 14:22
  
• 1. polmaratón 2:06:12, 2. polmaratón 2:16:36
• 6872 bežcov v cieli maratónu
• 2942 štafiet v cieli

2006 – log na Paolovej cache

2007 – prvé stretnutie

2007 – posedenie v apartmane

2008 – v obchode

2008 – gardenparty

2008 – v Archile

2009 – dvaja revieweri

2009 – event Summer barbecue

2009 – zmrzlina a rozlúčka

2010 Paolove preteky

2010 tracklog spoločného behu

2010 event

2013 – Paolo a jeho prvý maratón v deň narodenín

mapa z Nike Running

tempo z Nike+ z iPodu

• 2010
  • 87. Medzinárodný maratón mieru Košice  – 2:10:53
• 2011
  • 88. Medzinárodný maratón mieru Košice  – 2:02:43
• 2012
  • Beh hornádskou dolinou Kysak – 30. ročník – 2:05:00
  • 1. Banskobystrický maratón – 2:01:37
  • 89. Medzinárodný maratón mieru Košice  – 1:57:35
• 2013
  • 23. Mitja Barcelona 1/2 Marató – 1:58:30
  • 8. ČSOB Bratislava Marathon – 2:01:01
  • 30. Vienna City Marathon – OMV 1/2 marathon – 2:06:49
  • XVIII. Budimírsky polmaratón – 1:57:00
  • 2. Banskobystrický maratón – Rotary halfmarathon – 1:52:46
• 2014
  • 3. Banskobystrický maratón – Rotary halfmarathon – 1:50:15
• 2015
  • 4. Banskobystrický maratón – Rotary halfmarathon – 1:48:20

Silvestrovský beh Prešov (cca 7km)

• 2010 25. ročník – 36:04
• 2011 26. ročník – 34:02
• 2012 27. ročník – 33:53
• 2013 28. ročník – 32:50
• 2014 29. ročník – 31:41