OMV Half Marathon 2013 – Viedeň

Môj ôsmy polmaratón som absolvoval v rámci 30. ročníka podujatia Vienna City Marathon vo Viedni. Bežal som s talianskym priateľom Paolom Gianninim. No celý príbeh sa začal omnoho skôr.V lete 2006 sme boli na dovolenke v Toskánsku a v meste Grosseto sme našli nejaké skrýše z urban série od geocachera s menom ITA 01 Magellano. O rok sme sa znova vrátili do Grosseta a už sme si dohodli stretnutie a tak sme sa v júli 2007 prvý krát stretli s Paolom. Spájal nás geocaching, ja som sa medzitým stal prvým slovenským reviewerom (Geolens Reviewer). Strávili sme spolu pekné chvíle a do Grosseta sme sa vrátili ešte aj ďalšie tri roky. Medzitým sa Paolo stal druhým talianskym reviewerom (Semper Liberi). Okrem toho som vedel, že behá a v roku 2010 sme ho boli povzbudzovať na pretekoch a keďže som v tom roku tiež začal behávať, tak sme si boli aj spolu niekoľkokrát zabehať. Od vtedy sme sa nevideli, no boli sme v kontakte. Až začiatkom tohto roku mi Paolo napísal, že sa spolu s dvoma kamarátmi chystajú na maratón do Viedne. Bola to dobrá výzva a príležitosť na stretnutie, tak som sa aj ja prihlásil na polmaratón. Viedeň bola ale vypredaná a tak sme sa mohli napísať len na waiting list, čakaciu listinu. Za pár dní nám poslali registračný kód a tak sme boli prihlásení. Postupne sme doladili detaily výletu, časový plán, ubytovanie atď. Jeden z Paolových kamarátov pre problémy v práci odriekol účasť. S Vierkou sme si zobrali deň voľna a vyrazili sme už v piatok aj s Tomim. Podvečer sme dorazili do Viedne, ubytovali sa a išli sme na výstavisko na registráciu.

Registrácia prebiehala hladko, aj keď bolo prihlásených vyše 41000 účastníkov v rôznych disciplínach. Dostal som čip, štartové číslo, vyzdvihol som si tričko aj tzv. goody bag s nejakými drobnosťami. Popri tom sme si pozreli nové topánky Adidas Boost s prevratnou hmotou podrážky. Vymenili sme si s Paolom pár SMSiek a čakali sme, že sa stretneme. Podarilo sa a po takmer troch rokoch sme sa znova stretli a vyobjímali. Zistili sme, že Paolo prišiel sám s Luisou, jeho druhý kamarát zrušil svoju účasť len tri dni dozadu. Prišli autom, cestovali dva dni s nocľahom v Udine. Dohodli sme sa, že si pozrieme mesto a zobral som ich do auta. Paolove auto sme nechali parkovať pred výstaviskom. Prešli sme autom značnú časť trate, boli sme za mostom pri UNO city v štartovacej zóne, tak sme išli smerom na Schonbrunn, no park akurát zavreli. Vrátili sme sa do centra po Mariahilfe strasse. Chvíľu sme sa motali po meste a skončili sme znova pri aute. Príhodky s policajtami a hľadanie reštaurácie si nechám na samostatný článok. Aj napriek pár problémom sme spolu strávili pekný večer. Dohodli sme sa, že si v sobotu napíšeme a stretneme sa, no ostalo len pri písaní. My sme strávili pekný deň v centre Viedne a na Belvedére. Paolovi nebolo veľmi dobre a tak sme si len písali s Luisou, dokonca hrozilo, že to Paolo vzdá. Našli sme mu pre istotu spojenie metrom a finálne rozhodnutie nechali na ráno. Paolo ráno napísal, že ide, tak sme si len upresnili stanicu metra Alte Donau, kde sa stretneme. Raňajky v hoteli kvôli maratónu posunuli o pol hodiny skôr, aby sa prispôsobili bežcom. Po raňajkách som sa vybral na metro. Stanica bola prázdna a postupne prišlo asi 6-7 bežcov. Na Schweden platzi som prestúpil na U1 a tam už bolo bežcov kopa. Vlak prišiel okamžite a bol dosť plný. Ľudia ešte pribúdali a na stanici Alte Donau húfne všetci vystúpili. Čakal som, že sa ozve Paolo a po chvíli mi zavolal s iného talianskeho čísla ako mi povedal. Na behanie berie iný malý telefón. Čakal ma pred stanicou, no aj tak trvalo pár minút, kým som ho našiel. Boli sme od seba 15m, no všade prúdili davy bežcov a nevideli sme sa. Keď sme sa konečne našli, vybrali sme sa smerom k štartu. Paolo chel použiť šatňu, tak sme hľadali správny kamión, kde by zapadlo jeho číslo. Bol posledný. Paolo si zbalil tašku a odovzdal. V kamióne to zavesili na pripravené háčiky – úžasne jednoduchý systém. Tak sme pokračovali smerom k štartu a našli sme začiatok čiernej zóny. Ja som mal štartovať zo zelenej, keďže som uviedol minuloročný čas. Po krátkej debate s usporiadateľkou sme sa dohodli, že ostanem s Paolom v čiernej zóne. Trochu sme išli na slniečko, kde bolo príjemnejšie, aj keď teplota už stúpala a bolo aspoň 15 stupňov. Ponaťahovali sme sa, urobili spoločnú fotku a päť minút pred deviatou sme sa vrátili do našej zóny. Nastal čas štartu a dav sa pomaly pohol smerom k mostu. Trvalo asi 18 minút, kým sme sa dostali na štartovnú čiaru.

Začal sa naozaj beh. Zo začiatku pomalšiu, bolo husto a hľadali sme si cestu po ľavej strane. Na prvom kilometri to bolo okolo 6:15 a povedal som si, že sa to nejak stiahne. Po druhom to už bolo lepšie. Prichádzali sme na kruhový objazd v Prátri a videli sme z opačnej strany druhú rieku bežcov, ako sa spája s našou. Smerovali sme alejou popod známe koleso. Stále bolo husto a miestami sme bežali radšej po pravej strane mimo asfaltu, chodník akoby vysypaný zmulčovacou kôrou. Pýtal som sa Paola, ako sa mu ide – “problem” – zmena tempa kvôli množstvu ľudí tomu nenapomáhala. Vrátili sme sa na asfalt pred občerstvovačkou a dal som si iontový Gatorade. Po pravoúhlej zátačke prišiel piaty kilometer a medzičas čosi pod pol hodiny. Radšej vy som mal 28 minút, ale nedalo sa. Stále som myslel, že sa to môže rozťahať a zlepšiť. Následovala ďalšia zátačka a prišli sme na nábrežie dunajského kanála. Kilometre pribúdali, miestami hrala hudba a Paolovi sa to páčilo. Keď sme zbadali budovu Uranie, vedel som, že sa blíži deviaty kilometer a očakával som niekde na pravej strane Vierku s Tomášom. Zbadal som ich a dali sme si “high five”. Paolo ma medzitým naučil, že taliansky sa šťastie želá frázou “In bocca al lupo” s odpoveďou “crepi” a snažil sa to kričať Vierke Cez most sme sa dostali na ring a prišlo druhé občerstvenie a medzičas na 10 km ukazoval takmer hodinu. Začínal som tušiť, že to nepôjde zrýchliť. Pri opere sme z ringu zatočili na Karlsplatz a vybrali sme sa nekonečne dlhou kľukatou ulicou vedúcou k Schonbrunnu. Nejak to ubiehalo, mal som pocit, že ideme pomerne rýchlo, aj okamžité tempo sa mi zdalo svižné, no keď som na 15km videl čas cez 1:30, vedel som, že sa zrýchliť nedá. Aj Paolovi sa zdalo, že sme pomalí a povedal, že skúsi ísť dopredu. Prišlo ďalšie občerstvenie a trochu sme sa stratili. Vedel som, že je za mnou, tak som pomaly pokračoval. Po pravej strane čakali členovia štafiet, prvé striedanie. Paolo ma za chvíľu dobehol, dali sme si ruku, zaželali in bocca al lupo a vybral sa dopredu. Ostávalo mi posledných 5 km a rozhodol som sa makať ďalej. Paolo sa vzdiaľoval pomaly a ešte na 17. kilometri som ho videl pár desiatok metrov predomnou. Viac som ho nevidel a sústredil som sa na svoj záver po Mariahilfe strasse. Povedal som si, že už nebudem sledovať čas a dole kopcom to rozbalím. Posledný kilometer som mal najrýchlejší. Trať prichádzala na Museumplatz, tam sa maratónci odklonili do ľavého pruhu a neskôr aj štafety na druhú výmenu. Polmaratóncov čakala už len zátačka vpravo do brány Hofburgu a cieľová rovinka s tribúnami a dobeh po žltom koberci. Tam som držal zvýšené tempo a ešte som zdolal pár ľudí. Na tabuli oficiálneho času svietilo čosi cez 2:24. Mám to za sebou. Paráda.

V pasáži do nádvoria preberám medajlu. Na nádvorí sponzor Romequelle rozdáva minerálky. Ešte si vyzdvihnem cieľový balíček s občerstvením a pokračujem zadným východom von z nádvoria. Píšem Vierke správu a vraciam sa do cieľovej zóny. Nájdem stánok s gravírovaním medajlí a v priebehu minúty mi vracajú medajlu, keď len do počítača zadali štartovné číslo. Vidím na nej svoj čas 2:06:49. Pomyslím si krátko, že nič moc, no lepšie to v tom množstve ľudí neišlo. Je to môj druhý najhorší čas, ale atmosféra a zážitky sú neopakovateľné. Vraciam čip, píšem si s Luisou a idem za Vierkou a Tomim. Urobíme finálnu fotku a ideme na hotel, kde sme si dohodli neskorší check-out. Cestou vidíme posledných bežcov niekde na 25. kilometri a už ide uzatváracie vozidlo. Na zemi sa váľajú tisíce plastových pohárov po občerstvovaní. Keď po polhodinke odchádzame autom z hotela, ulica je čistá, ako keby tam nič nebolo. Niekde okolo kanála nás ešte odklonia a ponad cestu vidíme rieku bežcov na 39. kilometri. Už sú to vyše 4 hodiny od štartu a ja myslím na Paola, ako sa mu darí. Nás čaká domov cez 500 km. Bratislavu míňame za jazdy a vybavíme pár telefonátov a zastavujeme sa najesť na Zamarovciach. Na internete už sú výsledky a zisťujem, že Paolo dobehol v čase 4:22 minút. Prvý krát to má za sebou v narodeninový deň, gratulujem a posielam smsku. Pokračujeme ďalej, na Hybe si dáme zastávku na kávu a domov prichádzame po ôsmej večer. Náročný deň a náročný víkend za nami, ale máme plno krásnych zážitkov. Som rád, že sme sa takto dali dokopy a zabehli si s Paolom spolu 16km. Kto vie, kedy a kde na budúce.

Grazie mille !

P.S.: je úžasné, ako maratónsky beh dokáže ľudí spájať a je mi smutno z toho, že len deň po tomto našom zážitku prichádzajú smutné správy z Bostonu, kde nejaký idiot odpálil bombu v cieli najstaršieho maratónu sveta. Koľko nekonečnej driny u tisícov ľudí sa zmenilo na naplnenie aj celoživotného sna a za pár sekúnd sa to zmení na tragédiu…

Zopár faktov na záver:

– oficiálna stránka podujatia VCM

Výsledky:

23537 Igor Bilák 2:06:49 – 7240. miesto v polmaratóne (881. v kategórii M-45)

• medzičasy na 5km úsekoch – 29:48, 30:02, 30:11, 30:42 + do cieľa 6:04
  
• najrýchlejši kilometer (podľa Nike running aplikácie v iPhone) –  21. kilometer za 5:34
• 13032 bežcov v cieli polmaratónu

34527 Paolo Giannini 4:22:49 – 4846. miesto v maratóne (814. v kategórii M-45)

• medzičasy na 5km úsekoch – 29:48, 30:02, 30:11, 30:10, 28:05, 33:12, 33:33, 33:22 + do cieľa 14:22
  
• 1. polmaratón 2:06:12, 2. polmaratón 2:16:36
• 6872 bežcov v cieli maratónu
• 2942 štafiet v cieli

 

 

 

 

 

 

 

Značky:halfmarathon, VCM, Viedeň