Igiho web » USA

One Dollar serie 1957 star note – blue seal

Igor Bilák — Mon, 18 Mar 2013 14:50:16 +0000

Stretol som na facebooku takúto bankovku, tak som sa začítal, čím je iná a rozhodol som sa ju kúpiť. Netrvalo dlho a prišla mi z Floridy. Je to jeden dolár z roku 1957, keď tieto bankovky nahrádzali strieborné doláre. Silver certificate bankovky sa tlačili v rokoch 1878 až 1964. Tento konkrétne má modrú pečať. Existovali aj doláre s červenou, hnedou či žltou pečaťou. Zvlášť počas druhej svetovej vojny sa vydali doláre pre severnú Afriku a Hawai s inou farbou pečate, aby sa dali ľahko prehlásiť za neplatné, ak by sa dostali do rúk nepriateľa.

Zaujímavosťou tejto bankovky je aj to, že namiesto série má hviezdičku – tzv. “star note”. Bankovky s hviezdičkovou sériou boli určené na to, aby nahradili v normálnych sériách bankovky, ktoré mohli byť poškodené počas tlače, aby tak nevznikli medzery v číslovaní. Ak teda pri výrobe bankoviek došlo k nepodarkom, tieto boli nahradené bankovkami s hviezdičkou. Preto sú tieto bankovky mezdi zberateľmi trochu cennejšie, hlavne ak nie sú používané, prípadne vyššie nominálne hodnoty.

One dime – 10 centov

Igor Bilák — Mon, 04 Feb 2013 18:58:17 +0000

10 centová minca (1/10 dolára) Spojených štátov amerických (USA) sa volá one dime. Je to momentálne najmenšia v priemere a najtenšia americká minca v obehu.

Od roku 1946 je na nej zobrazený Franklin Delano Roosevelt (32. americký prezident v rokoch 1933 – 1945). Po návšteve jeho múzea v Little White House v Georgii som sa rohodol si nechávať rôzne roky týchto mincí. Tu budem udržiavať zoznam.

ONE DIME (bez označenia – pravdepodobne Philadephia, ktorá do roku 1980 neuvádzala značku)
- 1976
ONE DIME – mincovňa Philadephia
- 1990
- 1997
- 1998
- 2000
- 2001
- 2003
- 2007
ONE DIME – mincovňa Denver
- 1978
- 1980
- 1997
- 2000
- 2001
- 2003
- 2004
- 2006
- 2008
- 2012

Viac o tejto minci na Wikipadii.

Home, sweet home

Igor Bilák — Wed, 24 Sep 2008 08:58:14 +0000

Uz sa to blizi, sedim na palube lietadla Boeing 737-500 spolocnosti Czech Airlines a je to moj deviaty let – posledny na ceste domov. Kapitan ohlasil trvanie letu na 1 hodinu a 1 minutu, prave sme vystupali nad mraky. Z JFK sme meskali, lebo cele procedury na letisku boli vo velkom zhone, velka premavka, kopa ludi. Cakali sme v rade asi 10 lietadiel, kym sme sa dostali na drahu, aspon som si pospal. Prilet do Prahy bol tym neskoro, ale “connection flight” do Kosic nas pockal. Nemohli najst nase elektronicke letenky, pricom Matovu rezervaciu vraj niekto zrusil, ale cez Deltu to nasli a sme obaja na palube. Bol to pekny vylet, velmi rusny, malo spania a vela cestovania.

Navstivili sme 9 statov, aj ked niektore len na chvilu. Pre mna to bol jeden vecer v Californii, krasna Santa Monica a Huntington beach. Potom presun do Nevady, nezabudnutelny offroad v Red Rock Canyon a vecerne Las Vegas. Skore vstavanie a rychly vylet do Arizony, uzasna priehrada Hoover Dam a presun na letisko. Po pristati do Portlandu az neuveritelne lahko vybavene auto Kia, trochu jazdy po Oregone v krasnych lesoch, najdenie prvej originalnej skryse a podme dalej na sever smerom na Seattle. Tri noci v hoteli, navsteva v Groundspeaku, znovu stretnutie uzasnych ludi, na ktorych vidno, ze ich bavi, to co robia pre geocaching. Obed so Shaunou a navsteva Marketu – stareho trhu. Potom vymena auta za prave american muscule Chevy, vylet na APE cache, z ktorej bolo citit historiu. Prechadzka po tuneli kde som az po pol hodine pochopil, ze malicka bodka asi fakt nie je odrazka, ale koniec v nedohladne, Ved tunel ma vyse 2 mile. Navrat z tunela nazad trval pol hodiny rychlej chodze a dalsiu tristvrte hodinu k autu a uz bola tma. Hodinovy navrat do hotela a dalsi den za nami. Potom prehliadka Seattle, kde sme si nemohli nechat ujst vezu Space needle a vlacik monorail, tiez sme nasli cartridge Wherigo. Dalsi den cachovanie s Moun10bikom (aj ked nie uplne uspesne). Potom sme navstivili Visitor center v sidle Microsoftu, objavili par novych zakuti Seattle, miesto s krasnym vyhladom na panoramu. Potom rychla navsteva u Bryana a Shauny, ktorych sme vzali na letisko, kde sme takmer nestihali let po veceri v miestnej restauracii. Passanger “Bajlek” a passanger Roth uz mali poslednu vyzvu. Nocny leto do New Yorku som prespal, potom kratky presun na gate a chvila oddychu a dalsi let do Hardford, Connecticut.
Tu nas cakal cierny Ford Mustang a Bryanovo prekvapenie bolo uasne. Objadnal si mid-size car. Tak sme tam natlacili batozinu vratane posledneho kufra na zadnom sedadle a podme do Sturbridge, Massachusetts, kde bol tentoraz ciel nasej dalsej cesty. Izba nebola hotova, tak sme s Marlou a Jeffom z Oregonu vybehli na cache do blizkeho narodneho parku v Connecticut, kde boli krasne jazera a borovicove lesy. Po navrate ubytovanie a presun do typickej americkj krcmy asi 45 minut autom smerom na Boston – tentoraz s Colinom od Niagara falls z Canady. Nazad sme sa dohodli s Moun10bikom a cestou nasli este nejaku tu cache, zobrali sme ho o jedenastej na miestny cintorin.
Dalsi den vstavanie o 5:40 a tento raz so Sergom s Francuzska hladanie skrysi po Rhode Islande, kde sme sa pripojili k dalsej partii, ku autu Dava z Colorada. Obed v typickej krcme a podme dalej, ved RI chalenge znamena najst minimalne 12 skrysi, kazdu na inom liste atlasu od DeLorme a potom finalova vec, kde sme zistili ze sme vynechali nejake strany na juhu, co nas stalo dalsi cas. Tak sme nazad dorazili po tme a trochu meskali na oficilany vecerny program. Posedenie so vsetkymi ucastnikmi stretnutia.
No trebalo aj trochu spat, lebo rano zas skore vstavanie a tentoraz s Moun10bikom presun cca 2 hodiny a vyze 10 milova tura po lesoch Massachusetts a vystup na najvysii kopec statu, 3491 ft. Po navrate sumo zapas a dalsi oficialny program stretnutia so vsetkymi ludmi.
Konecne sme dalsie rano nevstavali pred siestou, ale i tak sme sa museli zbalit, odovzdat izbu a stihnut o osmej ranajky a oficialny meeting s Groundspeakom. Po nom sme naskladali kufre do Subaru Forester s kajakom na streche, ledva to voslo. Clair nas vzala na event Meet and Greet with Lackeys do Massachusetts a po nom uz cesta k Janovi do Norwalku. Mala zastavka v McDonalde a priviezla nas az pred dom, odkial to ona mala domov uz len mozno pol hodiny, velmi nam to pomohlo.
Po prichode k Janovi Kubko uz spal, tak my sme porozpravali dlho do noci a dalsi den sme sa vsetci vybrali do New York City na vylet. Moniku s Kubkom sme vyhodili na upper west side a pokracovali sightseeing po celom NYC az na lower Manhattan, kde sme vybehli na Pier 17 a potom isli znova hore, tak sme s Matom vysli hore na Empire State Building, pokochali sa vyhladom, aj ked pocasie nebolo uplne idealne, trochu zamracene. Potom sme presli po piatej avenue na sever az do parku, kde sme sa znova stretli s Janom a rodinkou. Rychla navsteva Apple storu na 5th Ave, posledne nakupy a podme nazad domov, kde sme den zakoncili skvelym barbeque.
Rano pohodove vstavanie, Mato sa po 9 tyzdnoch konecne kus asi vyspal, ked vstal o pol desiatej. Este sme odskocili kupit par darcekov do Bestbuy a okolitych obchodov, tak obed a takmer sme sa nestihali zbalit, ako sme kufre nahadzali za 10 minut a uz bol cast ist a letisko. Tolko v kratkosti, lebo za chvilu pristavame. Je 8:09 a povodne o minutu sme mali byt uz v Kosiciach. Citim ako klesame, no este sme nad mrakmi. Tesim sa ako nas dedo bude cakat a na Vierku a Tomika (ten je isto v skole ale myslim, ze dnes sa bude mimoriadne ponahlat).
GONG – musim koncit, pristavame …
A sme doma.

Golden Trifecta – Groundspeak HQ, original stash a APE cache

Igor Bilák — Mon, 15 Sep 2008 09:05:36 +0000

Prvy krat som pocul o Golden Trifecta zapadneho pobrezia niekedy pred rokom v Nemecku. Golden Trifecta znamena nieco ako zlaty trojzaprah, alebo trojlistok. Pre geocacherov je to vyzva a absolutna slahacka na torte celeho geocachingu.

Trojlistok tvoria tri cache:
Original stash v Oregone – pamatna plaketa na mieste prvej skryse na svete
Groundspeak HQ – sidlo firmy Groundspeak, ktora vlastni a prevadzkuje server geocaching.com
Mission 9: Tunnel of Light – jedna zo serie APE caches (ak nie uz teraz jedina), ktore vznikli spolu s filmom o Planete opic v spolupraci s 20th Century Fox.
Pozrel som si viac o projekte APE a k dnesnemu casu (september 2008) uz existuju len dve cache s ikonou APE – tato a dalsia v Brazilii s nazvom Mission 4: Southern Bowl. Viac o projekte APE a historii sa da najst napr. na Markwellovych strankach.

Pre mna bola vyzva, no skor sen, navstivit niekedy miesto originalnej skryse. O Groundspeaku sa mi ani nesnivalo, aj ked som vedel, ze sidli v Seattle. Tento ciel sa zacal formovat az minuly rok, ked som osobne stretol ludi a zistil som, s akym nasadenim a zaujatim drzia toto nase hobby pri zivote a neustale ho rozvijaju a posuvaju dopredu. Cela firma mi pripadala ako jedna velka rodina a zatuzil som ich navstivit u nich doma. APE cache do tretice – vedel som, ze existuje specialna ikonka, no najprv som ani netusil, kde taka cache je. To vseto som sa dozvedel az pred rokom. Ked som potom zacal planovat cestu do USA a Matovi sme vybrali pobyt v Californii, tak sa to zacalo nejak vyvijat a zrazu ciel najst zlaty trojlistok zacinal byt realny. Cache v Groundspeaku sa neda len tak najst. Clovek musi vediet, kde sidli Groundspeak a ohlasit sa, dohodnut si navstevu a potom mu umoznia zologovat cache. Listing je archivovany, je to mystery cache a pociatok je utopeny niekde v Union lake. Ja ako dobrovolny reviewer mam do Groundspeaku dvere otvorene kedykolvek, no aj tak som musel napisat Annie a dohodnut sa. Prekvapilo ma, ked ma niekedy v aprili ziadala o termin, aby si ho dala do kalendara, ale aj tento profesionalny pristup vystihuje sposob prace ludi v Groundpeaku. Tak sme sa dohodli na 15.9.2008 o 9:00 a tento termin ostal takto fixovany takmer pol roka dopredu.
Miesto original cache sa nachadza v Oregone, nedaleko Portlandu, mozno 45 minut autom niekde na juhovychod. Kedze z Portlandu je do Seattle mozno 3-4 hodiny autom, tak som sa rozhodol urobit to tak, ze si naplanujeme let do Portlandu, prenajmeme si auto a potom navstivime original stash, odkial budeme pokracovat autom smerom na sever do Seattle. APE cache je potom od Seattle niekde na vychod necelu hodinku, takze dokoncit to by uz nemal byt problem. Tym bol jasny plan, uz len ci to vyjde.
Pozicanie auta bola jedina vec, ktoru sme nemali vopred dohodnutu. Kazdy hovoril, ze je to jednoduche a ze sa to vybavi na mieste bez problemov. Kezde sme boli len dvaja a 3 kufre, stacilo nam nejake male auto. Ponukli nam Kiu. Povodne sme chceli auto vratit az v stredu vecer, no na mieste nam mila cernoska poradila, ze ak auto vratime na druhy den v Seattle a tam si zoberieme dalsie auto do stredy, tak to bude v inej sadzbe a bude to lacnejsie a nech si to objedname cez internet. Tak sme si nechali poradit a zobrali Kiu len na jeden den. Podpisali sme papiere, oni si suchli moju kreditku a povedali nam cislo parkovacieho miesta, kde nas cakala nasa Kia s klucami vo dverach. Nalozili sme teda veci a vyrazili sme smer Original stash. Dostali sme sa na dialnicu na juh a potom nejakou miestnou cestou smerom na vychod. Celkom rychlo to zbehlo, krjina bola pekna, trochu zvlnena, okolo ihlicnate stromy. Za chvilu sme sa dostali na poslednu odbocku a uz to bol len asi kilometer po lese po klukatej asfaltke. V zatacke sa cesta rozsirovala a dalo sa zaparkovat, takze sme zastali do 10m od pamatnej tabule. Bol to velky zazitok zrazu sa vyskytnut na tomoto pamatnom mieste. Urobili sme fotky, nasli sme ammo box, ktory bol nedaleko, prichyteny o strom niecim ako zamok na bicykel. Je mi teraz velmi luto, ked som zistil, ze pa dni po nasej navsteve ho niekto zobral prec tak, ze odmontoval panty a nechal tam priviazany len vrchnak. No co uz.
Po tejto navsteve sme sa este vybrali hore do lesa nejakych 20m na miesto, kde sa nachadzala druha skrysa, velmi stara skrysa s nazvom “unoriginal stash”, teda neoriginalna skrysa. Je to skrysa s kodom GC92 a teda asi ostane navzdy najstarsia skrysa, aku sme kedy nasli. Po zalogovani sme znova nasadli do Kie a vybrali sme sa po tej istej ceste nazad na Portland a dalej smerom na sever na Seattle. Cielom nasej cesty bol hotel DaysInn v Bellevue. Kym sme tam dosli, uz sa zotmelo a trosku som zabudol odbocit na spravny exit, tak sme sa previezli dalej a potom vratili. No najdolezitejsie bolo, ze sme trafili a ubytovali sa bez problemov. Na hoteli bolo free WiFi, tak sme sa mohli spojit s domovom a dokonca sme uskutocnili videohovor cez Skype.

Viac neskorsie…

Hoover Dam (NV-AZ)

Igor Bilák — Sun, 14 Sep 2008 09:03:37 +0000

Uz ked som stretol Lynna pred rokom v Nemecku a dozvedel som sa, ze byva nedalko Las Vegas a pracuje vo firme, ktora spravuje Hoover Dam, tak som tajne dufal, ze by sa moholo podarit raz sa tam dostat. Ale vtedy ma ani vo sne nenapadlo, ze to bude len o rok aj nejake dva tyzdne. Jedina skoda bola, ze bola nedela (14.9.2008) a teda den volna. Inak by sme mohli absolvovat este lepsiu prehliadku. No i toto bolo lakadlom a jedina vec, ako sa tam dostat a pritom niekedy po desiatej stihnut lieradlo, bola vstat pred svitanim a vyrazit smer Boulder city (mesto zalozene v tridsiatych rokoch pocas stavania priehrady).

Ked sme tam prichadzali, akurat vychadzalo slnko spoza kopcov. Zastavili sme sa pozriet budovu, kde pracuje Lynn a popri tom sme pozreli moj prvy benchmark (je to nejaky meraci bod, podobny ako u nas pouzivaju geodeti – a v amerike ho hladaju niektori geocacheri). Tak sme cestou nasli jednu cache a pokracovali az ku priehrade. Presli sme cez priehradny mur, ktory je na rieke Colorado. Je to hranicna rieka medzi Nevadou a Arizonou a kedze je to zasroven hranica casoveho pasma, tak na dvoch veziach su aj hodiny s oznacenim Nevada time a Arizona time (Arizona je o hodinu na vychod). Pokracovali sme dalej asi do 5km, kde sme odbocili na staru prasnu cestu a dosli az k samostatne stojacemu bielemu mostu. Bola to virtualna cache – prva v Arizone, to sme si nemohli nechat ujst. Urobili sme par fotiek v svetle vychadzajuceho slnka a vratili sme sa nazad na cestu, pricom Lynn pouzil skratku krizom so slovami “I don’t need a road, I have a Jeep”. Cestou nazad sme zaparkovali na parkovisku nad priehradou a presli sme sa pesi pomaly po priehradnom mure. Pozreli sme pamatnik ludom, ktory ho budovali. Tu som sa dozvedel ze Hoover bol americky prezident v 30-tych rokoch a preto sa tak priehrada vola. Nazad sme isli po druhej strane cesty. Nemuseli sme sa ponahlat, no vela casu nebolo. Akurat sme sa vratili k autu a bol cas pokracovat na letisko. Rovno odtial sme teda isli na letisko, kde nas Lynn odprevadil, pomohol nam s automatickym check-inom a rozlucili sme sa. Tentoraz len na nejake 4 dni, ved vo stvrtok sa stretneme na vychode. My sme pokracovali na bezpecnostne kontroly a dalej smerom do Portlandu. Tymto sme ukoncili navstevu Nevady a Las Vegas, kde sme boli dokopy asi 25 hodin.

My 33hours day (Alberta squares, Oregon circles…)

Igor Bilák — Fri, 12 Sep 2008 09:10:59 +0000

Casovy posun je hrozna vec. Idete stale na zapad a vela sa da toho stihnut, ale je to unavne. 12.9. bol moj zatial najdlhsi den. Den pred tym som isiel spat okolo jedenastej a vstavanie pred tretou. Potom rychlo zbleny kufor do auta a s Vierkou a Tomim na cestu do Kosic. Pred tym som ale zaviezol Subaru pred firmu a zalogoval najnovsiu Jarovu cache. Tu som si tak trochu nachystal na to, aby som si urobil v statistikach rekord vo vzdialenosti medzi dvoma najdenymi skrysami za jeden den. Takze rychly log, dve fotky, odlozenie klucov od auta a este robovi CD na stol a podme s dedom na Suzuki do Kosic.

Cesta bola razdna a rychla, vsetko OK, takze sme na check-ine boli na cas. Akurat, ze mi nevedeli nacheckovat let az do L.A, no ale ze si v Parizi poradim – hehehe. Dal som si este mineralku v Terminal cafe a rozlucili sme sa a isiel som cez security check dnu. Bolo to ovela lahsie lucenie, ako ked odchadzal Mato. Vlastne pohoda, len kopa casu oredomnou.
Prisiel boarding a mal som sedadlo pri okne. Snazil som sa pospat, lebo som vedel, ze mi to bude chybat. Celkom sa mi aj podarilo a uz tu bola Praha.
Tam som mal na presun malo casu, a samozrejme, ze sme meskali. Tak v miernom pokluse na iny terminal a znova boarding a znova okno, parada. Kym som sa usadil a vydychal, tak sme pomali startovali. Bolo nieco okolo siedmej. V Parizi to vyzralo, ze mam viac casu, no iba vyzeralo. Zvysili sme meskanie a potreboval som totalne zmenit terminal a este si aj vybavit boarding pass. Tak z poklusu sa stal pomaly sprint, podliezanie popod pasky nevynimajuc. Ukazal som kazdemu, ze sa ponahlam len oni sa i tak ponahlali takmer vsetci. Tak som vybehol na chdbu v terminale 2D a tam bola taka asistentka, ktora mi naklikala vsetky data a povedala ze tymto mam check-in za sebou, akurat ze mi nemoze vytlacit boarding pass, ze to musm na terminal 2E. Tak som pokracoval podla sipiek, ktore sa zahadne stratili. Stala tam dalsie pani v uniforme a kecala, tak som ju oslovil a ta bola zazracne. Povedala ze OK a moj boarding pass som mal v ruke za 20 sekund, potom uz len pohyblive schody, security check (konecne dole aj topanky nie len opasok a na oje prekvapenie to skoncilo na autobsovom nastupisti, takze moje nadsenie z dostatku casu opadlo a poklus pokracoval dalej. Z busu vybeh ku gate a podme do lietadla. Do tretice okno, parada…
A tu sa stala fajna vec, ktora mi sprijemnila cely takmer 12 hodinovy let. Zrazu prisla letuska a presadila moju susedku niekam do lepsej zony, tak sme ostali sediet dvaja a trojke a teda sme mali v prostredku dost miesta. Parada. Leteli sme ponad Anglicko, Skotsko a dalej smerom severne od Islandu, prekrizovli sme Gronsko a z vrchu Kanady smerom na Edmonton a Calgary. Vacsinou bolo vidiet iba mraky, tak som zatiahol roletku a zabijal som cas, pricom som sa snazil aj kus pospat. Zaujimave bolo, ze vonkajsia teplota bola okolo -60 stupnov a na rozohriatej roletke okna sa dala tak akurat udrzat ruka, ake to bolo horuce. Aby som nemusel dvihat roletku a cumiet do slnka, stacilo sem tam prepnut na monitore pohlad z kamery lietadla – zas vsade mraky. No nad Kanadou sa to zmenilo. Zrazu sa objavila krajina rozkuskovana na nekonecne rovnake stvorceky, iba sem tam nejaka cesta krizom narusila tuto pravidelnost. Neskorsie sme preleteli na Spojene staty, krizovali sme vychodny Oregon, kde ma prekvapilo mnozstvo kruhov, ake som zatial videl iba v telke. Az to budem musiet niekde odmerat na Google Earth, aky je primer. Zrejme pouzivju nejake potrubie na polievanie, ktore sa otaca okolo stredu a tym kruhy vytvaraju uzasne obrazce. Inak je vychod Idaha a Oregonu uplne suchy, vsade skaly, pust. Sem tam sa objavi jazero. A na vrcholkoch skal nechyba sneh. A ked uz spominam sucho, tak sme sa priblizili ku hranici Nevady a Californie, niekde okolo Reno a zrazu sa pytam spolucestujuceho, co to vidim, a on ze poziar. Poziare su v tejto oblasti bezne, niekde v lete nezaprsi aj 6 mesiacov a ked to hori, tak dym pohryva kilometre stvorcove, az nevidno koniec. To uz bolo do ciela len nieco vyse hodiny, tak sme sa kus rozpravali. Zo zaciatku som rozmyslal, kam ho zaradit – cestuje tam tak ako ja, alebo sa vracia domov? No ked vytiahol MacBook Pro, tak mi bolo jasne, ze je to american. Vracal sa domov z Kamerunu cez Pariz, kde chodi na pobyty skumajuce virusy, pracuje pre California university. Cestuje do Afriky tak raz za tri mesiace, bolo fajn podebatovat a zabit s tym kus nekonecnej cesty. No Los Angeles uz bolo nedaleko, posledny prelet cez blizke hory a malo sa zjavit, no nic. Sunny California sa zatial nekona, nad celym uzemim mraky, ktore vytvara vlhkost z oceanu. Tak sme sa ponorili do mrakov a zem sa zjavila az tesne pred pristatim, bolo to fajn, ze sme konecne dole. Uz len zvladnut imagration a uvidim Mata. No kedze nemoze ist vsetko hladko, tak na imigracnom chaos. Pred nami prislo ine lietadlo, takze aj ked tam maju cca 20 uradnikov, stale sme v slusnom rade. Ked doslo na mna tak vsetko islo hladko, az do momentu, ked si zmyslel, ze potrebuje presnu adresu, kde budem. No vysvetlite mu to, ked mate v plane navstivit 5 statov z tri dni. Tak som tam napisal Birchwood streeet, Garden Grove a bolo. No jemu sa to nepacilo, lebo on potrebuje cislo domu a ZIP kod (postove smerovacie cislo). A ja poctivy som si nechcel vymysliet, tak ze mam vonku syna a zavolam, lenze hehe, imigracne je odrusene a volat sa neda. Tak nejaky chlapik isiel von, ze zozenia Mata a vratil sa s tym, ze tam nie je – no je pravda, v Starbucks nehladal. Tak som vytiahol papier z Groundspeaku a napisal adresu v Seattle, ktora vyerala mat dost ciesel na to, ze mu to stacilo – 5th Ave 2125…
Medzitym uz karusel s batozinou stal a na nom moj kufor. Hehe, parada, nestratil sa a ja som ho lahko nasiel. Byt posledny ma sem tam vyhodu. Tak som este presiel cez Nothing to declare a podme von z haly. Nevidim Mata, no on nasiel mna, takmer ihned. Konecne spolu… super, tesim sa a ideme do Starbucks ku Margie.
Kratke zvitanie a ideme na parkovisko, nakaldame kufor do Honda element (take tu nemame – daco jak luxusne Berlingo) a ideme, vraj smer Santa Monica.
Traffic na PiiSiiEjc (PCH – Pacific Coast Highway) je pomerne velky tak sa vlecieme, kus sa snazim vnimat Matovu debatu s Margie a navigovanie z mapy, no unava je velka. Dorazime tam, najdeme miesto na parkovanie a stravime tam cca hodinu. Ideme na okraj utesov s peknym vyhladom na plaz. Aj by som sa okupal, ale nie je cas a vyzera chladno, zamracene, aj ked neskor sem tam slnko vyjde. Inak je to pekne, potom ideme na promenadu, kde sa predvadzaju poulicni umelci. Nahodou stretneme aj Apple store, no neda mi neist dnu. Vladne tam ruch, geniusi v Genius bar vyzeraju byt busy, skvela atmosfera. Pokracujeme nazad autu a dohaduju sa, ci pojdeme aj do skoly alebo kam. No traffic a cas nepusti. Zacyklili sme sa niekde, ale pre mna to bola fajn cast cesty, lebo som pol hodiny pospal. Tak som sa zobudil, ked uz zapadalo slnko a my sme sa blizili na Huntington beach. Presli sme sa po mole na koniec, popozerali par poslednych surferov a zastavili sa v nejakom Tacos cosi zjest. Moj prvy kontakt s real anglictinov dopadol uzasne, miesto sendvica som dostal salat, ale bolo to fajne. Tento zvyk objednat si cosi a dostat ine sa mi este niekedy znova zopakoval, darmo – nie som ani nebude native speaker.
Po veceri bol cas ist domov. Cestou sme sa este zastavili pozriet stare americke auta, ktore sa stretavaju piatky vecer na parkovisku. Uzasne lestenky, parada. Tak sme pozreli Elvisa v mexickej restauracii, uvadza hosti, ma predkov nikde pri Splite tak bolo skoro ako keby stretol brata, komik. Cestou este zastavka v comsi ako Hornbach, Margie nieco chcela, no nevyslo a tak konecne domov. Trochu sme pokecali, dali darceky no dlhy den len tak skoncit nemohol. Este treba najst cache v Californii. Tak sme sa s Matom vydali pesi na prechadzku. Najblizsia bola 390m, takze uplne pohoda a najdene hned. Potom mapa prechadzka k policajnej stanici a kratky vypocet pred pamatnikom padlych vojakov a final? Na moje prekvapenie na parkovisku, kde sme pozerali auta. No uz bolo neskoro a vsetci odisli. Tak sme cestou nazad inou ulicou este skusili jedno miesto, no tu to nevyslo. Takze dve californske cache stacia. Po navrate domov som si este musel zapnut moj novy MacBook Air, ktory mi Mato dal. No musim povedat, prve dojmy ako ked vam otvorie dvere do ineho sveta, kde sa staci zorientovat no vsetko funguje tak ako ma. Nechapem, ako som mohol mat doteraz iny pocitac. Viem, ze pridu aj problemy, no ten zaklad nema chybu. Takze este nejake balenie Matovych veci (tesil sa ze som doniesol velky kufor) a je jasne ze priplatok za nadvahu bude strasny, no co uz. Okolo druhej je cas ist spat, lebo vstavame o siestej a musime na letisko na dalsi let, tento krat do Las Vegas. V nasom case je 11 rano v sobotu, takze od vstavania v Presove preslo vyse 32 hodin. Takze tolko moj najdlhsi den v zivote