Igiho web » geocaching

Výzva akceptovaná – všetky okresy Slovenska

Igor Bilák — Sat, 16 Nov 2013 07:21:59 +0000

Rikitan na facebooku upozornil na novú slovenskú výzvu (challenge) od Robena s názvom

County SK Challenge Cache

Na splnenie podmienky zalogovania je nutné nájsť aspoň jednu cache v každom okrese Slovenska. V mojom jedenástom roku kešovania som pobehal kade tade, tak ma to zaujalo, že sa na to pozriem. Netušil som, ako zistiť, kde som bol a kde nie. Rizmani mi pomohol s linkou na Geocaching Project, kde je to ľahké a ukázalo mi to 52/79. Stačí kliknúť na Maps a nájsť Slovensko a prepnúť na okresy – Counties. Chýba mi teda 27 okresov, čo je viac ako tretina. Idem do toho a dám si na to cca rok. To by sa mohlo podariť.

Detailnejšou analýzou som zistil niekoľko prekvapení:

jediný kraj, ktorý mám komplet splnený je bratislavský, ktorý mám zároveň najďalej
v prešovskom som doma a chýba mi ~~Stropkov~~ a Medzilaborce – dúfal som, že bude vyškrtaný komplet
najviac ma prekvapilo, že v košickom kraji mi okrem Sobraniec chýba aj ~~Trebišov~~, kde máme pobočku a chodím tam 10x do roka a nenašiel som tam ani keš za celých 10 rokov. Som si istý, že tam mám DNF, no to sa asi nepočíta
v nitrianskom som na tom na počudovanie dobre – 5/7 a chýba mi len Šaľa a Topoľčany, kde som niekedy prechádzal okolo
aj žilinský je celkom fajn – 7/11 a chýbajú Turčianske Teplice, ~~Čadca~~, Dolný Kubín a ~~Kysucké Nové Mesto~~, pričom všade som bol, dokonca cez Čadcu a Kysuce som išiel aj tento týždeň
v bystrickom vyhrávam cez polovicu – 7/13 – prekvapivo mi chýba ~~Brezno~~ a Lučenec, kde som bol viac krát. Taktiež cez ~~Žarnovicu~~ sa chodieva veľa po R1. Cez ~~Veľký Krtíš~~ som išiel iba asi raz a Krupinu a Banskú Štiavnicu som asi ešte ani nenavštívil.
v trenčianskom je to biedne – 3/9 – pričom Púchov, Ilava a Nové Mesto sú takpovediac na trati. Cez Myjavu som sem tam zablúdil, Partizánske a Bánovce minimálne. Tu treba popracovať.
na záver trnavský s biednym skóre 2/7 – tu som navštívil len Trnavu a čosi v Dunajskej Strede, no mám pocit, že cez ostatné som aspoň prešiel. Určite som bol na záhorí v Skalici a Senici. Niekedy dávno som bol aj v Hlohovci, ale to som isto keše ešte nehľadal. V Galante a Piešťanoch som isto v živote nebol, cez tie okresy len prechádzjú cesty, po ktorých chodievam, tak už len odbočiť a zataviť sa.

Takže je na čom pracovať. Tu ešte napíšem vyškrávací zoznam a z neho bude ubúdať:

Bánovce nad Bebravou
Banská Štiavnica
~~Brezno~~
~~Čadca~~
Dolný Kubín
Galanta
Hlohovec
Ilava
Krupina
~~Kysucké Nové Mesto~~
Lučenec
~~Medzilaborce~~
Myjava
Nové Mesto nad Váhom
Partizánske
Piešťany
Púchov
Senica
Skalica
~~Sobrance~~
~~Stropkov~~
Šaľa
~~Trebišov~~
Topoľčany
Turčianske Teplice
~~Veľký Krtíš~~
~~Žarnovica~~

20.11.2013 som vyškrtol Čadcu a Kysucké Nové Mesto. Našiel som Kaplnku v Bukove a zavítal som do Kysuckého Lieskovca 1 . Boli to rýchle zastávky na služobnej ceste. žilinský kraj mám tým pádom na 9/11, ešte do Kubína a na Turiec.
23.11.2013 som vyškrtol Stropkov. To, že som ho nemal, bolo najväčšie prekvapenie prešovského kraja. Veď na Domašu chodím odjakživa po moste nad Ondavou, tak som ho zalogoval. Ešte treba Medzilaborce.
27.11.2013 cestou na školenie Konica Minolta na Šachičkách som išiel cez Čertovcu a vyškrtol som Brezno, keď sme sa zastavili pri žabke na prameni. V bystrickom kraji ešte mám čo škrtať.
18.3.2014 služobná cesta do Malého Krtíša, pričom som prechádzal cez Veľký Krtíš a na križovatke pri pamätníku Bane Dolina som našiel cache.
19.3.2014 cestou z Nitry som sa zastavil na odpočívadle Voznica a vyškrtol tak okres Žarnovica
13.5.2014 počas služobky v Parchovanoch som konečne vyškrtol okres Trebišov – našiel som Zlomený most
Medzilaborce vyškrtnuté počas výletu s Vierkou, vrátili sme sa cez Poľsko
Sobrance vyškrtnuté v januári 2015 na Morskom oku a prameň Karol

Ešte ostáva 18 okresov.

Dnes som dostal peknú mincu…

Igor Bilák — Mon, 18 Jan 2010 09:28:22 +0000

Ale pekne po poriadku. Niekedy začiatkom októbra mi zavolal jeden vtedy pre mňa neznámy chlapík, vysvetlil mi, odkiaľ má kontakt a trochu sme sa pobavili na tému geocoinov, ich výroby, schválenia návrhu v Groundspeaku atď. Prezradil mi jeho nápad, že chce dať urobiť geocoin svojej manželke. Pekná idea, len som si myslel, že si vybral náročnú úlohu. Dostal som mail s návrhom, celkom sa mi páčil, aj keď mi pripadal trochu zložitý. Povedal som si ale, že snáď navrhol niečo, čo sa dá vyrobiť.

Prešlo vyše mesiaca a v novembri som dostal ďalší mail, tento krát s nákresom finálneho návrhu do výroby. Hovorím si, to už je vážne. Vyzerá, že sa do toho predsa pustil. Medzi tým mi niekto dohodil návrh na kamošku na facebooku a pozerám na meno, dal som si to dokopy, že to bude spomínaná manželka. Čosi sme si popísali, no neprezradil som, čo sa chystá. Znova prešlo pár týždňov a dostal som ďalší mail, to už bol začiatok decembra. Na fotkách boli vzorky vyrobenej mince. Hovorím si, paráda. On to dokázal, už len ich dostať sem. Do vianoc skoro tri týždne, snáď to stihne. Týmto som na celú komunikáciu na dlhšie zabudol a prešiel ďalší meiac. A dnes, náhodou som bol v Košiciach s autom na prehliadku a v tom mi zvoní mobil. Chlapík mi oznamuje, že mu práve došli mince a že mi chce jednu dať. Tak sme si dohodli stretnutie a zo servisu po prevzatí auta som išiel rovno za ním. Príjemne sme podebatovali pri káve a ja som dostal do ruky skutočnú hotovú mincu. Je fakt krásna, pozrite si celý postup.

Minca je fakt krásna a popri tom som si pozrel niečo o súhvezdí Perzeus a samozrejme o jeho najznámejšej hviezde Algol. Tam sa dá prečítať veľa cudzích slov o hviezdach, no mne to skôr pripomenulo Majku z Gurunu (napr. paralaxa).
Zaujímavé, že som našiel aj obrázok Perzea od chrbta, akoby súhviezdie bolo kreslené z druhej strany. Snáď v tom hvezdári majú jasno. Ja si počkám na leto a snáď nájdem Algol aj na oblohe. Myslím, že niekedy v polovici augusta je obdobie Perzeíd, meteoritov vylietajúcich z tohoto súhvezdia.

Aj Vierke sa minca veľmi páčila. Tiež som ju ukázal Tomimu a keď videl Perzea, hovorí – ten nebol vo Florencii? A mal pravdu. Tak sme si zaspomínali aj na dovolenku a známu sochu od Celliniho na najznámejšom námestí Florencie.

Tak som teda rád, že sa tento projekt podarilo zrealizovať a verím, že obdarovaná je veľmi spokojná. Pokiaľ viem, tak je to len asi druhá slovenská presonálna minca po mojej šošovke, ktorú som videl. Šamanovu počítam skôr za prvú českú. Dúfam, že sa objaví aj ďalšia, keď už je spôsob výroby jasný. Ďakujem za mincu a pozdravujem oboch spomínaných. Podobnosť nicku so spomínanou hviezdou nie je náhodná

Home, sweet home

Igor Bilák — Wed, 24 Sep 2008 08:58:14 +0000

Uz sa to blizi, sedim na palube lietadla Boeing 737-500 spolocnosti Czech Airlines a je to moj deviaty let – posledny na ceste domov. Kapitan ohlasil trvanie letu na 1 hodinu a 1 minutu, prave sme vystupali nad mraky. Z JFK sme meskali, lebo cele procedury na letisku boli vo velkom zhone, velka premavka, kopa ludi. Cakali sme v rade asi 10 lietadiel, kym sme sa dostali na drahu, aspon som si pospal. Prilet do Prahy bol tym neskoro, ale “connection flight” do Kosic nas pockal. Nemohli najst nase elektronicke letenky, pricom Matovu rezervaciu vraj niekto zrusil, ale cez Deltu to nasli a sme obaja na palube. Bol to pekny vylet, velmi rusny, malo spania a vela cestovania.

Navstivili sme 9 statov, aj ked niektore len na chvilu. Pre mna to bol jeden vecer v Californii, krasna Santa Monica a Huntington beach. Potom presun do Nevady, nezabudnutelny offroad v Red Rock Canyon a vecerne Las Vegas. Skore vstavanie a rychly vylet do Arizony, uzasna priehrada Hoover Dam a presun na letisko. Po pristati do Portlandu az neuveritelne lahko vybavene auto Kia, trochu jazdy po Oregone v krasnych lesoch, najdenie prvej originalnej skryse a podme dalej na sever smerom na Seattle. Tri noci v hoteli, navsteva v Groundspeaku, znovu stretnutie uzasnych ludi, na ktorych vidno, ze ich bavi, to co robia pre geocaching. Obed so Shaunou a navsteva Marketu – stareho trhu. Potom vymena auta za prave american muscule Chevy, vylet na APE cache, z ktorej bolo citit historiu. Prechadzka po tuneli kde som az po pol hodine pochopil, ze malicka bodka asi fakt nie je odrazka, ale koniec v nedohladne, Ved tunel ma vyse 2 mile. Navrat z tunela nazad trval pol hodiny rychlej chodze a dalsiu tristvrte hodinu k autu a uz bola tma. Hodinovy navrat do hotela a dalsi den za nami. Potom prehliadka Seattle, kde sme si nemohli nechat ujst vezu Space needle a vlacik monorail, tiez sme nasli cartridge Wherigo. Dalsi den cachovanie s Moun10bikom (aj ked nie uplne uspesne). Potom sme navstivili Visitor center v sidle Microsoftu, objavili par novych zakuti Seattle, miesto s krasnym vyhladom na panoramu. Potom rychla navsteva u Bryana a Shauny, ktorych sme vzali na letisko, kde sme takmer nestihali let po veceri v miestnej restauracii. Passanger “Bajlek” a passanger Roth uz mali poslednu vyzvu. Nocny leto do New Yorku som prespal, potom kratky presun na gate a chvila oddychu a dalsi let do Hardford, Connecticut.
Tu nas cakal cierny Ford Mustang a Bryanovo prekvapenie bolo uasne. Objadnal si mid-size car. Tak sme tam natlacili batozinu vratane posledneho kufra na zadnom sedadle a podme do Sturbridge, Massachusetts, kde bol tentoraz ciel nasej dalsej cesty. Izba nebola hotova, tak sme s Marlou a Jeffom z Oregonu vybehli na cache do blizkeho narodneho parku v Connecticut, kde boli krasne jazera a borovicove lesy. Po navrate ubytovanie a presun do typickej americkj krcmy asi 45 minut autom smerom na Boston – tentoraz s Colinom od Niagara falls z Canady. Nazad sme sa dohodli s Moun10bikom a cestou nasli este nejaku tu cache, zobrali sme ho o jedenastej na miestny cintorin.
Dalsi den vstavanie o 5:40 a tento raz so Sergom s Francuzska hladanie skrysi po Rhode Islande, kde sme sa pripojili k dalsej partii, ku autu Dava z Colorada. Obed v typickej krcme a podme dalej, ved RI chalenge znamena najst minimalne 12 skrysi, kazdu na inom liste atlasu od DeLorme a potom finalova vec, kde sme zistili ze sme vynechali nejake strany na juhu, co nas stalo dalsi cas. Tak sme nazad dorazili po tme a trochu meskali na oficilany vecerny program. Posedenie so vsetkymi ucastnikmi stretnutia.
No trebalo aj trochu spat, lebo rano zas skore vstavanie a tentoraz s Moun10bikom presun cca 2 hodiny a vyze 10 milova tura po lesoch Massachusetts a vystup na najvysii kopec statu, 3491 ft. Po navrate sumo zapas a dalsi oficialny program stretnutia so vsetkymi ludmi.
Konecne sme dalsie rano nevstavali pred siestou, ale i tak sme sa museli zbalit, odovzdat izbu a stihnut o osmej ranajky a oficialny meeting s Groundspeakom. Po nom sme naskladali kufre do Subaru Forester s kajakom na streche, ledva to voslo. Clair nas vzala na event Meet and Greet with Lackeys do Massachusetts a po nom uz cesta k Janovi do Norwalku. Mala zastavka v McDonalde a priviezla nas az pred dom, odkial to ona mala domov uz len mozno pol hodiny, velmi nam to pomohlo.
Po prichode k Janovi Kubko uz spal, tak my sme porozpravali dlho do noci a dalsi den sme sa vsetci vybrali do New York City na vylet. Moniku s Kubkom sme vyhodili na upper west side a pokracovali sightseeing po celom NYC az na lower Manhattan, kde sme vybehli na Pier 17 a potom isli znova hore, tak sme s Matom vysli hore na Empire State Building, pokochali sa vyhladom, aj ked pocasie nebolo uplne idealne, trochu zamracene. Potom sme presli po piatej avenue na sever az do parku, kde sme sa znova stretli s Janom a rodinkou. Rychla navsteva Apple storu na 5th Ave, posledne nakupy a podme nazad domov, kde sme den zakoncili skvelym barbeque.
Rano pohodove vstavanie, Mato sa po 9 tyzdnoch konecne kus asi vyspal, ked vstal o pol desiatej. Este sme odskocili kupit par darcekov do Bestbuy a okolitych obchodov, tak obed a takmer sme sa nestihali zbalit, ako sme kufre nahadzali za 10 minut a uz bol cast ist a letisko. Tolko v kratkosti, lebo za chvilu pristavame. Je 8:09 a povodne o minutu sme mali byt uz v Kosiciach. Citim ako klesame, no este sme nad mrakmi. Tesim sa ako nas dedo bude cakat a na Vierku a Tomika (ten je isto v skole ale myslim, ze dnes sa bude mimoriadne ponahlat).
GONG – musim koncit, pristavame …
A sme doma.

Golden Trifecta – Groundspeak HQ, original stash a APE cache

Igor Bilák — Mon, 15 Sep 2008 09:05:36 +0000

Prvy krat som pocul o Golden Trifecta zapadneho pobrezia niekedy pred rokom v Nemecku. Golden Trifecta znamena nieco ako zlaty trojzaprah, alebo trojlistok. Pre geocacherov je to vyzva a absolutna slahacka na torte celeho geocachingu.

Trojlistok tvoria tri cache:
Original stash v Oregone – pamatna plaketa na mieste prvej skryse na svete
Groundspeak HQ – sidlo firmy Groundspeak, ktora vlastni a prevadzkuje server geocaching.com
Mission 9: Tunnel of Light – jedna zo serie APE caches (ak nie uz teraz jedina), ktore vznikli spolu s filmom o Planete opic v spolupraci s 20th Century Fox.
Pozrel som si viac o projekte APE a k dnesnemu casu (september 2008) uz existuju len dve cache s ikonou APE – tato a dalsia v Brazilii s nazvom Mission 4: Southern Bowl. Viac o projekte APE a historii sa da najst napr. na Markwellovych strankach.

Pre mna bola vyzva, no skor sen, navstivit niekedy miesto originalnej skryse. O Groundspeaku sa mi ani nesnivalo, aj ked som vedel, ze sidli v Seattle. Tento ciel sa zacal formovat az minuly rok, ked som osobne stretol ludi a zistil som, s akym nasadenim a zaujatim drzia toto nase hobby pri zivote a neustale ho rozvijaju a posuvaju dopredu. Cela firma mi pripadala ako jedna velka rodina a zatuzil som ich navstivit u nich doma. APE cache do tretice – vedel som, ze existuje specialna ikonka, no najprv som ani netusil, kde taka cache je. To vseto som sa dozvedel az pred rokom. Ked som potom zacal planovat cestu do USA a Matovi sme vybrali pobyt v Californii, tak sa to zacalo nejak vyvijat a zrazu ciel najst zlaty trojlistok zacinal byt realny. Cache v Groundspeaku sa neda len tak najst. Clovek musi vediet, kde sidli Groundspeak a ohlasit sa, dohodnut si navstevu a potom mu umoznia zologovat cache. Listing je archivovany, je to mystery cache a pociatok je utopeny niekde v Union lake. Ja ako dobrovolny reviewer mam do Groundspeaku dvere otvorene kedykolvek, no aj tak som musel napisat Annie a dohodnut sa. Prekvapilo ma, ked ma niekedy v aprili ziadala o termin, aby si ho dala do kalendara, ale aj tento profesionalny pristup vystihuje sposob prace ludi v Groundpeaku. Tak sme sa dohodli na 15.9.2008 o 9:00 a tento termin ostal takto fixovany takmer pol roka dopredu.
Miesto original cache sa nachadza v Oregone, nedaleko Portlandu, mozno 45 minut autom niekde na juhovychod. Kedze z Portlandu je do Seattle mozno 3-4 hodiny autom, tak som sa rozhodol urobit to tak, ze si naplanujeme let do Portlandu, prenajmeme si auto a potom navstivime original stash, odkial budeme pokracovat autom smerom na sever do Seattle. APE cache je potom od Seattle niekde na vychod necelu hodinku, takze dokoncit to by uz nemal byt problem. Tym bol jasny plan, uz len ci to vyjde.
Pozicanie auta bola jedina vec, ktoru sme nemali vopred dohodnutu. Kazdy hovoril, ze je to jednoduche a ze sa to vybavi na mieste bez problemov. Kezde sme boli len dvaja a 3 kufre, stacilo nam nejake male auto. Ponukli nam Kiu. Povodne sme chceli auto vratit az v stredu vecer, no na mieste nam mila cernoska poradila, ze ak auto vratime na druhy den v Seattle a tam si zoberieme dalsie auto do stredy, tak to bude v inej sadzbe a bude to lacnejsie a nech si to objedname cez internet. Tak sme si nechali poradit a zobrali Kiu len na jeden den. Podpisali sme papiere, oni si suchli moju kreditku a povedali nam cislo parkovacieho miesta, kde nas cakala nasa Kia s klucami vo dverach. Nalozili sme teda veci a vyrazili sme smer Original stash. Dostali sme sa na dialnicu na juh a potom nejakou miestnou cestou smerom na vychod. Celkom rychlo to zbehlo, krjina bola pekna, trochu zvlnena, okolo ihlicnate stromy. Za chvilu sme sa dostali na poslednu odbocku a uz to bol len asi kilometer po lese po klukatej asfaltke. V zatacke sa cesta rozsirovala a dalo sa zaparkovat, takze sme zastali do 10m od pamatnej tabule. Bol to velky zazitok zrazu sa vyskytnut na tomoto pamatnom mieste. Urobili sme fotky, nasli sme ammo box, ktory bol nedaleko, prichyteny o strom niecim ako zamok na bicykel. Je mi teraz velmi luto, ked som zistil, ze pa dni po nasej navsteve ho niekto zobral prec tak, ze odmontoval panty a nechal tam priviazany len vrchnak. No co uz.
Po tejto navsteve sme sa este vybrali hore do lesa nejakych 20m na miesto, kde sa nachadzala druha skrysa, velmi stara skrysa s nazvom “unoriginal stash”, teda neoriginalna skrysa. Je to skrysa s kodom GC92 a teda asi ostane navzdy najstarsia skrysa, aku sme kedy nasli. Po zalogovani sme znova nasadli do Kie a vybrali sme sa po tej istej ceste nazad na Portland a dalej smerom na sever na Seattle. Cielom nasej cesty bol hotel DaysInn v Bellevue. Kym sme tam dosli, uz sa zotmelo a trosku som zabudol odbocit na spravny exit, tak sme sa previezli dalej a potom vratili. No najdolezitejsie bolo, ze sme trafili a ubytovali sa bez problemov. Na hoteli bolo free WiFi, tak sme sa mohli spojit s domovom a dokonca sme uskutocnili videohovor cez Skype.

Viac neskorsie…

Hoover Dam (NV-AZ)

Igor Bilák — Sun, 14 Sep 2008 09:03:37 +0000

Uz ked som stretol Lynna pred rokom v Nemecku a dozvedel som sa, ze byva nedalko Las Vegas a pracuje vo firme, ktora spravuje Hoover Dam, tak som tajne dufal, ze by sa moholo podarit raz sa tam dostat. Ale vtedy ma ani vo sne nenapadlo, ze to bude len o rok aj nejake dva tyzdne. Jedina skoda bola, ze bola nedela (14.9.2008) a teda den volna. Inak by sme mohli absolvovat este lepsiu prehliadku. No i toto bolo lakadlom a jedina vec, ako sa tam dostat a pritom niekedy po desiatej stihnut lieradlo, bola vstat pred svitanim a vyrazit smer Boulder city (mesto zalozene v tridsiatych rokoch pocas stavania priehrady).

Ked sme tam prichadzali, akurat vychadzalo slnko spoza kopcov. Zastavili sme sa pozriet budovu, kde pracuje Lynn a popri tom sme pozreli moj prvy benchmark (je to nejaky meraci bod, podobny ako u nas pouzivaju geodeti – a v amerike ho hladaju niektori geocacheri). Tak sme cestou nasli jednu cache a pokracovali az ku priehrade. Presli sme cez priehradny mur, ktory je na rieke Colorado. Je to hranicna rieka medzi Nevadou a Arizonou a kedze je to zasroven hranica casoveho pasma, tak na dvoch veziach su aj hodiny s oznacenim Nevada time a Arizona time (Arizona je o hodinu na vychod). Pokracovali sme dalej asi do 5km, kde sme odbocili na staru prasnu cestu a dosli az k samostatne stojacemu bielemu mostu. Bola to virtualna cache – prva v Arizone, to sme si nemohli nechat ujst. Urobili sme par fotiek v svetle vychadzajuceho slnka a vratili sme sa nazad na cestu, pricom Lynn pouzil skratku krizom so slovami “I don’t need a road, I have a Jeep”. Cestou nazad sme zaparkovali na parkovisku nad priehradou a presli sme sa pesi pomaly po priehradnom mure. Pozreli sme pamatnik ludom, ktory ho budovali. Tu som sa dozvedel ze Hoover bol americky prezident v 30-tych rokoch a preto sa tak priehrada vola. Nazad sme isli po druhej strane cesty. Nemuseli sme sa ponahlat, no vela casu nebolo. Akurat sme sa vratili k autu a bol cas pokracovat na letisko. Rovno odtial sme teda isli na letisko, kde nas Lynn odprevadil, pomohol nam s automatickym check-inom a rozlucili sme sa. Tentoraz len na nejake 4 dni, ved vo stvrtok sa stretneme na vychode. My sme pokracovali na bezpecnostne kontroly a dalej smerom do Portlandu. Tymto sme ukoncili navstevu Nevady a Las Vegas, kde sme boli dokopy asi 25 hodin.

Las Vegas by night

Igor Bilák — Sat, 13 Sep 2008 09:08:53 +0000

Po navrate z off-road vyletu z Red Rock Canyon k Lynovi sme sa trochu dali dokopy a zlozili veci. Letty medzi tym zabezpecila niekde veceru (ktora bola mimochodom skvela), spolu sme sa najedli v jedalni za velkym stvorcovym stolom a potom sme s Lynom pripravili Jeep na nocny vylet do Las Vegas. Cela priprava spocivala v tom, ze vylozil chladiarenske boxy z kufra a demontovali sme dva diely v prednej casti strechy, cim sa auto stalo vpredu otvorene. Vsetci piati sme sa vybrali do Vegas.

Prva zastavka bola hned na zaciatku Stripu (najznamejsej a hlavnej ulice) pri znamej tabuli s uvitacim textom “Welcome to fabulous Las Vegas”. Je to na ostrovceku v prostriedku stvrprudovky, ale stale tam nejake auto zastane, ludia sa pofotia a pokracuju dalej. My s Jeepom sme s tym nemali problem a Lynn vyskocil hore obrubnikom az na ostrovcek. Par zaberov a pokracovali sme po Stripe.

Po lavej strane na zaciatku bola velka pyramida so sfingou leziacou pred nou. Z vrchola pyramidy svietil do neba obrozvsky luc svetla, vraj mozno aj 2 km vysoko, ktory je vidno z kazdej strany. Potom pokracoval NewYork so siluetami mrakodrapov Manhattanu, sochou slobody a velkym roller coasterom. My sme isli pomaly v plnej premavke, casto sme stali na semaforoch a to davalo priestor a cas na fotenie caz otvorenu strechu. Uz z auta bolo citit skvelu atmosferu, vsade mnozstvo ludi. Presli sme dalej popred zname i menej zname hotely, vsetko dokonale vysvietene, blikajuce v doprovode zmiesanych zvukov. Uz z dialky bolo vidno po pravej strane eiffelovu vezu v polovicnej velkosti. Ked sme sa priblizili, tak sme videli aj Louvre a vitazny obluk, to vsetko pred hotelom Paris. Hned nedaleko boli zas Benatky s vezou z namestia San Marco, Dozacim palacom a mostom Rialto bridge. Oproti zname Bellagio z filmu Oceans eleven. Dalej Mirage, Circuc Circus, hotel Ceasar so sochou rimskeho cisara. Pokracovali sme dalej clym stripom az popod vezu Stratosfera, na vrchole ktorej su kolotoce a pocas prevadzky to vysunie pasazierov do volneho priestoru nad ulicu, vsetko vo vyske niekde 200-300m. Ku koncu stripu sa zacali zjavovat zname kaplnky “wedding chaple”, kde vas su schopni zosobasit kedykolvek non stop, v niektorych dokonca ani nemusite vystupovt z auta. Tym potom hovoria “Drive Up”. Chcel som si nejaku odfotit, no uz to bolo dost rozmazane kvoli pomalym casom v noci. Lynn sa len usmieval a pokracoval dalej, az k jednej odbocil. Vyzeralo to ako vstup do McDonaldu drive-in, zastali sme pred okienkom, oproti bola tabula s cenami ponukanych sluzieb. Chvilu som vahal, co sa bude diat. Dnu bolo prazno, ale otvorene okienko a svetlo naznacovalo, ze s tym Non Stop to myslia vazne. V tom sa zjavil chlapik a pomalym krokom sa blizil. Prisiel k okienku a opytal sa co chceme. V tom ma Lynn totalne prekvapil, ked povedal, ze geocache. Chalpik sa usmial a podal mi na bielo natrety ammo-box ozdobeny krajkami. Mato povadal, ze on si vsimol aj logo nalepene na okienku. Je to specialna cache zalozena s povolenim Groundspeaku. Tak som sa zapisal a zobral nejake travelbugy. Lynn urobil par zaberov aura pred kaplnkou, odovzdali sme cache a pokracovali sme nazad na strip. Pre mna to bolo riadne prekvapenie a Lynn s Letty a Brandie sa tesili, ako ma prekvapili.
Cestou nazad po stripe sme odbocili cez nejaky hotel a skoncili sme na poschodi velkeho parkoviska niekde za hotelom Paris. Zaprakovali sme (Jeep s otvorenou strechou) a Lynn nechal standardne auto otvorene, amkol len vnutorne skrinky. Pesi sme presli k vytahom a pasazami cez hotel sme nadchodom krizovali strip. Oproti bolo Bellagio, do ktoreho sme sa dostali. Cestou sme uz zazreli z blizka znamu fontanu, ktora prave tancovala. Tak sme to obisli vnutrom a vratili sa na chodnik. Chvilu sme pockali na dalsie predstavenie. Neviem kolko bolo hodin, ale mozno nieco pred polnocou. Zacalo dalsie show a pre mna to bol jeden z najsilnejsich zazitkov. Pustili zatial mne neznamu pesnicku, hlas mi pripominal nieco ako Dylana a refren bol o hrdosti byt americanom – “I am proud to be american / God bless America”. Fontana zacala striekat a tancovat zo strany na stranu, vsetko doplnane svetlami a niektori ludia v okoli spievali spolu, este teraz mam zimomriavky, ked si pri pisani na to spominam. Bolo to presna, ako by sa u nas povedalo – ako vo filme. Ale toto nebolo vo filme. My sme tam stali a nevychadzali z udivu az do finale, ked na zaver vystrikla voda yak vysoko, ze zaktyla cele Bellagio. Bol to uzasny zazitok a som rad, ze som obetoval navstevu Los Angeles pre nedostatok casu a miesto toho mohol stravit tento skvely den v Las Vegas okoli spolu s Lynnom a jeho rodinou.
Po tomto predstaveni sme pokracovali nazad cez nadchod a cez hotel Paris. Tu Brandie odskocila na zachod a popri tom tam zabudla mobil, ktory uz tymto nenasla – skoda tejto jedinej nemilej udalosti. Inak to bol skvely vylet. Vratili sme sa k autu a pokracovali nazad domov po ienj ulici – na moje prekvapenie sa volala Koval (pre nezainteresovanych pozravujem Vierkinych rodicov). Este sme minuli Hard Rock caffee a za chvilu sme boli doma. Unaveni, ale stalo to za to. Potom este rychle prebalovanie casti veci do tretieho kufra kvoli nadvahe a niekedy okolo pol druhej uz fakt bol cas ist spat. Budik priblizne na pol siestu, ved rano caka Arizona a Hoover Dam, ale to je uz ina story.

My 33hours day (Alberta squares, Oregon circles…)

Igor Bilák — Fri, 12 Sep 2008 09:10:59 +0000

Casovy posun je hrozna vec. Idete stale na zapad a vela sa da toho stihnut, ale je to unavne. 12.9. bol moj zatial najdlhsi den. Den pred tym som isiel spat okolo jedenastej a vstavanie pred tretou. Potom rychlo zbleny kufor do auta a s Vierkou a Tomim na cestu do Kosic. Pred tym som ale zaviezol Subaru pred firmu a zalogoval najnovsiu Jarovu cache. Tu som si tak trochu nachystal na to, aby som si urobil v statistikach rekord vo vzdialenosti medzi dvoma najdenymi skrysami za jeden den. Takze rychly log, dve fotky, odlozenie klucov od auta a este robovi CD na stol a podme s dedom na Suzuki do Kosic.

Cesta bola razdna a rychla, vsetko OK, takze sme na check-ine boli na cas. Akurat, ze mi nevedeli nacheckovat let az do L.A, no ale ze si v Parizi poradim – hehehe. Dal som si este mineralku v Terminal cafe a rozlucili sme sa a isiel som cez security check dnu. Bolo to ovela lahsie lucenie, ako ked odchadzal Mato. Vlastne pohoda, len kopa casu oredomnou.
Prisiel boarding a mal som sedadlo pri okne. Snazil som sa pospat, lebo som vedel, ze mi to bude chybat. Celkom sa mi aj podarilo a uz tu bola Praha.
Tam som mal na presun malo casu, a samozrejme, ze sme meskali. Tak v miernom pokluse na iny terminal a znova boarding a znova okno, parada. Kym som sa usadil a vydychal, tak sme pomali startovali. Bolo nieco okolo siedmej. V Parizi to vyzralo, ze mam viac casu, no iba vyzeralo. Zvysili sme meskanie a potreboval som totalne zmenit terminal a este si aj vybavit boarding pass. Tak z poklusu sa stal pomaly sprint, podliezanie popod pasky nevynimajuc. Ukazal som kazdemu, ze sa ponahlam len oni sa i tak ponahlali takmer vsetci. Tak som vybehol na chdbu v terminale 2D a tam bola taka asistentka, ktora mi naklikala vsetky data a povedala ze tymto mam check-in za sebou, akurat ze mi nemoze vytlacit boarding pass, ze to musm na terminal 2E. Tak som pokracoval podla sipiek, ktore sa zahadne stratili. Stala tam dalsie pani v uniforme a kecala, tak som ju oslovil a ta bola zazracne. Povedala ze OK a moj boarding pass som mal v ruke za 20 sekund, potom uz len pohyblive schody, security check (konecne dole aj topanky nie len opasok a na oje prekvapenie to skoncilo na autobsovom nastupisti, takze moje nadsenie z dostatku casu opadlo a poklus pokracoval dalej. Z busu vybeh ku gate a podme do lietadla. Do tretice okno, parada…
A tu sa stala fajna vec, ktora mi sprijemnila cely takmer 12 hodinovy let. Zrazu prisla letuska a presadila moju susedku niekam do lepsej zony, tak sme ostali sediet dvaja a trojke a teda sme mali v prostredku dost miesta. Parada. Leteli sme ponad Anglicko, Skotsko a dalej smerom severne od Islandu, prekrizovli sme Gronsko a z vrchu Kanady smerom na Edmonton a Calgary. Vacsinou bolo vidiet iba mraky, tak som zatiahol roletku a zabijal som cas, pricom som sa snazil aj kus pospat. Zaujimave bolo, ze vonkajsia teplota bola okolo -60 stupnov a na rozohriatej roletke okna sa dala tak akurat udrzat ruka, ake to bolo horuce. Aby som nemusel dvihat roletku a cumiet do slnka, stacilo sem tam prepnut na monitore pohlad z kamery lietadla – zas vsade mraky. No nad Kanadou sa to zmenilo. Zrazu sa objavila krajina rozkuskovana na nekonecne rovnake stvorceky, iba sem tam nejaka cesta krizom narusila tuto pravidelnost. Neskorsie sme preleteli na Spojene staty, krizovali sme vychodny Oregon, kde ma prekvapilo mnozstvo kruhov, ake som zatial videl iba v telke. Az to budem musiet niekde odmerat na Google Earth, aky je primer. Zrejme pouzivju nejake potrubie na polievanie, ktore sa otaca okolo stredu a tym kruhy vytvaraju uzasne obrazce. Inak je vychod Idaha a Oregonu uplne suchy, vsade skaly, pust. Sem tam sa objavi jazero. A na vrcholkoch skal nechyba sneh. A ked uz spominam sucho, tak sme sa priblizili ku hranici Nevady a Californie, niekde okolo Reno a zrazu sa pytam spolucestujuceho, co to vidim, a on ze poziar. Poziare su v tejto oblasti bezne, niekde v lete nezaprsi aj 6 mesiacov a ked to hori, tak dym pohryva kilometre stvorcove, az nevidno koniec. To uz bolo do ciela len nieco vyse hodiny, tak sme sa kus rozpravali. Zo zaciatku som rozmyslal, kam ho zaradit – cestuje tam tak ako ja, alebo sa vracia domov? No ked vytiahol MacBook Pro, tak mi bolo jasne, ze je to american. Vracal sa domov z Kamerunu cez Pariz, kde chodi na pobyty skumajuce virusy, pracuje pre California university. Cestuje do Afriky tak raz za tri mesiace, bolo fajn podebatovat a zabit s tym kus nekonecnej cesty. No Los Angeles uz bolo nedaleko, posledny prelet cez blizke hory a malo sa zjavit, no nic. Sunny California sa zatial nekona, nad celym uzemim mraky, ktore vytvara vlhkost z oceanu. Tak sme sa ponorili do mrakov a zem sa zjavila az tesne pred pristatim, bolo to fajn, ze sme konecne dole. Uz len zvladnut imagration a uvidim Mata. No kedze nemoze ist vsetko hladko, tak na imigracnom chaos. Pred nami prislo ine lietadlo, takze aj ked tam maju cca 20 uradnikov, stale sme v slusnom rade. Ked doslo na mna tak vsetko islo hladko, az do momentu, ked si zmyslel, ze potrebuje presnu adresu, kde budem. No vysvetlite mu to, ked mate v plane navstivit 5 statov z tri dni. Tak som tam napisal Birchwood streeet, Garden Grove a bolo. No jemu sa to nepacilo, lebo on potrebuje cislo domu a ZIP kod (postove smerovacie cislo). A ja poctivy som si nechcel vymysliet, tak ze mam vonku syna a zavolam, lenze hehe, imigracne je odrusene a volat sa neda. Tak nejaky chlapik isiel von, ze zozenia Mata a vratil sa s tym, ze tam nie je – no je pravda, v Starbucks nehladal. Tak som vytiahol papier z Groundspeaku a napisal adresu v Seattle, ktora vyerala mat dost ciesel na to, ze mu to stacilo – 5th Ave 2125…
Medzitym uz karusel s batozinou stal a na nom moj kufor. Hehe, parada, nestratil sa a ja som ho lahko nasiel. Byt posledny ma sem tam vyhodu. Tak som este presiel cez Nothing to declare a podme von z haly. Nevidim Mata, no on nasiel mna, takmer ihned. Konecne spolu… super, tesim sa a ideme do Starbucks ku Margie.
Kratke zvitanie a ideme na parkovisko, nakaldame kufor do Honda element (take tu nemame – daco jak luxusne Berlingo) a ideme, vraj smer Santa Monica.
Traffic na PiiSiiEjc (PCH – Pacific Coast Highway) je pomerne velky tak sa vlecieme, kus sa snazim vnimat Matovu debatu s Margie a navigovanie z mapy, no unava je velka. Dorazime tam, najdeme miesto na parkovanie a stravime tam cca hodinu. Ideme na okraj utesov s peknym vyhladom na plaz. Aj by som sa okupal, ale nie je cas a vyzera chladno, zamracene, aj ked neskor sem tam slnko vyjde. Inak je to pekne, potom ideme na promenadu, kde sa predvadzaju poulicni umelci. Nahodou stretneme aj Apple store, no neda mi neist dnu. Vladne tam ruch, geniusi v Genius bar vyzeraju byt busy, skvela atmosfera. Pokracujeme nazad autu a dohaduju sa, ci pojdeme aj do skoly alebo kam. No traffic a cas nepusti. Zacyklili sme sa niekde, ale pre mna to bola fajn cast cesty, lebo som pol hodiny pospal. Tak som sa zobudil, ked uz zapadalo slnko a my sme sa blizili na Huntington beach. Presli sme sa po mole na koniec, popozerali par poslednych surferov a zastavili sa v nejakom Tacos cosi zjest. Moj prvy kontakt s real anglictinov dopadol uzasne, miesto sendvica som dostal salat, ale bolo to fajne. Tento zvyk objednat si cosi a dostat ine sa mi este niekedy znova zopakoval, darmo – nie som ani nebude native speaker.
Po veceri bol cas ist domov. Cestou sme sa este zastavili pozriet stare americke auta, ktore sa stretavaju piatky vecer na parkovisku. Uzasne lestenky, parada. Tak sme pozreli Elvisa v mexickej restauracii, uvadza hosti, ma predkov nikde pri Splite tak bolo skoro ako keby stretol brata, komik. Cestou este zastavka v comsi ako Hornbach, Margie nieco chcela, no nevyslo a tak konecne domov. Trochu sme pokecali, dali darceky no dlhy den len tak skoncit nemohol. Este treba najst cache v Californii. Tak sme sa s Matom vydali pesi na prechadzku. Najblizsia bola 390m, takze uplne pohoda a najdene hned. Potom mapa prechadzka k policajnej stanici a kratky vypocet pred pamatnikom padlych vojakov a final? Na moje prekvapenie na parkovisku, kde sme pozerali auta. No uz bolo neskoro a vsetci odisli. Tak sme cestou nazad inou ulicou este skusili jedno miesto, no tu to nevyslo. Takze dve californske cache stacia. Po navrate domov som si este musel zapnut moj novy MacBook Air, ktory mi Mato dal. No musim povedat, prve dojmy ako ked vam otvorie dvere do ineho sveta, kde sa staci zorientovat no vsetko funguje tak ako ma. Nechapem, ako som mohol mat doteraz iny pocitac. Viem, ze pridu aj problemy, no ten zaklad nema chybu. Takze este nejake balenie Matovych veci (tesil sa ze som doniesol velky kufor) a je jasne ze priplatok za nadvahu bude strasny, no co uz. Okolo druhej je cas ist spat, lebo vstavame o siestej a musime na letisko na dalsi let, tento krat do Las Vegas. V nasom case je 11 rano v sobotu, takze od vstavania v Presove preslo vyse 32 hodin. Takze tolko moj najdlhsi den v zivote

CWG/SWG v mojej zbierke

Igor Bilák — Sat, 22 Dec 2007 09:21:02 +0000

Igi’s CWG and SWG Collection

stav k 14.12.2007

Czech Wood Geocoin Collection

Personal geocoins 2005

Personal geocoins 2006

Personal geocoins 2007

Special limited edition

Extra personal geocoins

Slovak Wood Geocoin Collection

Personal geocoins 2006

Special limited edition

Slubene CWG/SWG

Tu je celý katalog na stránkach JPA Geo.

TB Mato’s Black Jacket – TBKMNZ

Igor Bilák — Wed, 03 Jan 2007 09:23:40 +0000

Dnes sme s Kottanom dokončili nový TB – Maťovu čiernu bundu.

Všetko sa to začalo v septembri 2005, ked sme s Maťom a Trenkim boli na evente Chandelier Chrystal Reunion vo Viedni. Maťo tam v reštaurácii zabudol čiernu bundu a prišli sme na to až doma. Zavolal som Kottanovi a zašiel do reštaurácie a našiel ju tam. Tak si ju nechal doma, že si ju niekedy vyzdvihnem. Prešiel viac ako rok a nebola príležitosť. Bol som raz medzitým vo Viedni, ale nebol čas sa stretnúť. Tak sa Kottan rozhodol, že mi daruje k vianociam TB tag. Vymyslel, že ho pripevní na bundu a zabalí do ZIP sáčiku a pošle na cesty. Možno bunda niekedy dorazí aj domov. Maťo medzitým vyrástol a bunda mu bude malá, ale kým príde, tak možno do nej dorastie akurát Tomík. Ako cieľovú cache do jeho goalu som zvoli Poľovnícku cache v Ondavke, lebo tá je dostatočne veľká aj pre niekoľko takýchto travel bugov.

Ak stretnete túto bundu na jej putovaní a niekomu bude sedieť jej veľkosť, budem rád, ak ju bude nosiť. Uvítam každú fotku z jej ciest a verím, že raz nájde cestu domov.

Geocoin Race – vyhodnotenie k 1.1.2007

Igor Bilák — Tue, 02 Jan 2007 09:37:23 +0000

Pokúsim sa vyhodnotiť závod, kedže mi už ide web. Kamilov coin dorazil do cieľa tiež, takže to pomaly môžem zosumarizovať…