Igiho web » USA

Home, sweet home

Igor Bilák — Wed, 24 Sep 2008 08:58:14 +0000

Uz sa to blizi, sedim na palube lietadla Boeing 737-500 spolocnosti Czech Airlines a je to moj deviaty let – posledny na ceste domov. Kapitan ohlasil trvanie letu na 1 hodinu a 1 minutu, prave sme vystupali nad mraky. Z JFK sme meskali, lebo cele procedury na letisku boli vo velkom zhone, velka premavka, kopa ludi. Cakali sme v rade asi 10 lietadiel, kym sme sa dostali na drahu, aspon som si pospal. Prilet do Prahy bol tym neskoro, ale “connection flight” do Kosic nas pockal. Nemohli najst nase elektronicke letenky, pricom Matovu rezervaciu vraj niekto zrusil, ale cez Deltu to nasli a sme obaja na palube. Bol to pekny vylet, velmi rusny, malo spania a vela cestovania.

Navstivili sme 9 statov, aj ked niektore len na chvilu. Pre mna to bol jeden vecer v Californii, krasna Santa Monica a Huntington beach. Potom presun do Nevady, nezabudnutelny offroad v Red Rock Canyon a vecerne Las Vegas. Skore vstavanie a rychly vylet do Arizony, uzasna priehrada Hoover Dam a presun na letisko. Po pristati do Portlandu az neuveritelne lahko vybavene auto Kia, trochu jazdy po Oregone v krasnych lesoch, najdenie prvej originalnej skryse a podme dalej na sever smerom na Seattle. Tri noci v hoteli, navsteva v Groundspeaku, znovu stretnutie uzasnych ludi, na ktorych vidno, ze ich bavi, to co robia pre geocaching. Obed so Shaunou a navsteva Marketu – stareho trhu. Potom vymena auta za prave american muscule Chevy, vylet na APE cache, z ktorej bolo citit historiu. Prechadzka po tuneli kde som az po pol hodine pochopil, ze malicka bodka asi fakt nie je odrazka, ale koniec v nedohladne, Ved tunel ma vyse 2 mile. Navrat z tunela nazad trval pol hodiny rychlej chodze a dalsiu tristvrte hodinu k autu a uz bola tma. Hodinovy navrat do hotela a dalsi den za nami. Potom prehliadka Seattle, kde sme si nemohli nechat ujst vezu Space needle a vlacik monorail, tiez sme nasli cartridge Wherigo. Dalsi den cachovanie s Moun10bikom (aj ked nie uplne uspesne). Potom sme navstivili Visitor center v sidle Microsoftu, objavili par novych zakuti Seattle, miesto s krasnym vyhladom na panoramu. Potom rychla navsteva u Bryana a Shauny, ktorych sme vzali na letisko, kde sme takmer nestihali let po veceri v miestnej restauracii. Passanger “Bajlek” a passanger Roth uz mali poslednu vyzvu. Nocny leto do New Yorku som prespal, potom kratky presun na gate a chvila oddychu a dalsi let do Hardford, Connecticut.
Tu nas cakal cierny Ford Mustang a Bryanovo prekvapenie bolo uasne. Objadnal si mid-size car. Tak sme tam natlacili batozinu vratane posledneho kufra na zadnom sedadle a podme do Sturbridge, Massachusetts, kde bol tentoraz ciel nasej dalsej cesty. Izba nebola hotova, tak sme s Marlou a Jeffom z Oregonu vybehli na cache do blizkeho narodneho parku v Connecticut, kde boli krasne jazera a borovicove lesy. Po navrate ubytovanie a presun do typickej americkj krcmy asi 45 minut autom smerom na Boston – tentoraz s Colinom od Niagara falls z Canady. Nazad sme sa dohodli s Moun10bikom a cestou nasli este nejaku tu cache, zobrali sme ho o jedenastej na miestny cintorin.
Dalsi den vstavanie o 5:40 a tento raz so Sergom s Francuzska hladanie skrysi po Rhode Islande, kde sme sa pripojili k dalsej partii, ku autu Dava z Colorada. Obed v typickej krcme a podme dalej, ved RI chalenge znamena najst minimalne 12 skrysi, kazdu na inom liste atlasu od DeLorme a potom finalova vec, kde sme zistili ze sme vynechali nejake strany na juhu, co nas stalo dalsi cas. Tak sme nazad dorazili po tme a trochu meskali na oficilany vecerny program. Posedenie so vsetkymi ucastnikmi stretnutia.
No trebalo aj trochu spat, lebo rano zas skore vstavanie a tentoraz s Moun10bikom presun cca 2 hodiny a vyze 10 milova tura po lesoch Massachusetts a vystup na najvysii kopec statu, 3491 ft. Po navrate sumo zapas a dalsi oficialny program stretnutia so vsetkymi ludmi.
Konecne sme dalsie rano nevstavali pred siestou, ale i tak sme sa museli zbalit, odovzdat izbu a stihnut o osmej ranajky a oficialny meeting s Groundspeakom. Po nom sme naskladali kufre do Subaru Forester s kajakom na streche, ledva to voslo. Clair nas vzala na event Meet and Greet with Lackeys do Massachusetts a po nom uz cesta k Janovi do Norwalku. Mala zastavka v McDonalde a priviezla nas az pred dom, odkial to ona mala domov uz len mozno pol hodiny, velmi nam to pomohlo.
Po prichode k Janovi Kubko uz spal, tak my sme porozpravali dlho do noci a dalsi den sme sa vsetci vybrali do New York City na vylet. Moniku s Kubkom sme vyhodili na upper west side a pokracovali sightseeing po celom NYC az na lower Manhattan, kde sme vybehli na Pier 17 a potom isli znova hore, tak sme s Matom vysli hore na Empire State Building, pokochali sa vyhladom, aj ked pocasie nebolo uplne idealne, trochu zamracene. Potom sme presli po piatej avenue na sever az do parku, kde sme sa znova stretli s Janom a rodinkou. Rychla navsteva Apple storu na 5th Ave, posledne nakupy a podme nazad domov, kde sme den zakoncili skvelym barbeque.
Rano pohodove vstavanie, Mato sa po 9 tyzdnoch konecne kus asi vyspal, ked vstal o pol desiatej. Este sme odskocili kupit par darcekov do Bestbuy a okolitych obchodov, tak obed a takmer sme sa nestihali zbalit, ako sme kufre nahadzali za 10 minut a uz bol cast ist a letisko. Tolko v kratkosti, lebo za chvilu pristavame. Je 8:09 a povodne o minutu sme mali byt uz v Kosiciach. Citim ako klesame, no este sme nad mrakmi. Tesim sa ako nas dedo bude cakat a na Vierku a Tomika (ten je isto v skole ale myslim, ze dnes sa bude mimoriadne ponahlat).
GONG – musim koncit, pristavame …
A sme doma.

Golden Trifecta – Groundspeak HQ, original stash a APE cache

Igor Bilák — Mon, 15 Sep 2008 09:05:36 +0000

Prvy krat som pocul o Golden Trifecta zapadneho pobrezia niekedy pred rokom v Nemecku. Golden Trifecta znamena nieco ako zlaty trojzaprah, alebo trojlistok. Pre geocacherov je to vyzva a absolutna slahacka na torte celeho geocachingu.

Trojlistok tvoria tri cache:
Original stash v Oregone – pamatna plaketa na mieste prvej skryse na svete
Groundspeak HQ – sidlo firmy Groundspeak, ktora vlastni a prevadzkuje server geocaching.com
Mission 9: Tunnel of Light – jedna zo serie APE caches (ak nie uz teraz jedina), ktore vznikli spolu s filmom o Planete opic v spolupraci s 20th Century Fox.
Pozrel som si viac o projekte APE a k dnesnemu casu (september 2008) uz existuju len dve cache s ikonou APE – tato a dalsia v Brazilii s nazvom Mission 4: Southern Bowl. Viac o projekte APE a historii sa da najst napr. na Markwellovych strankach.

Pre mna bola vyzva, no skor sen, navstivit niekedy miesto originalnej skryse. O Groundspeaku sa mi ani nesnivalo, aj ked som vedel, ze sidli v Seattle. Tento ciel sa zacal formovat az minuly rok, ked som osobne stretol ludi a zistil som, s akym nasadenim a zaujatim drzia toto nase hobby pri zivote a neustale ho rozvijaju a posuvaju dopredu. Cela firma mi pripadala ako jedna velka rodina a zatuzil som ich navstivit u nich doma. APE cache do tretice – vedel som, ze existuje specialna ikonka, no najprv som ani netusil, kde taka cache je. To vseto som sa dozvedel az pred rokom. Ked som potom zacal planovat cestu do USA a Matovi sme vybrali pobyt v Californii, tak sa to zacalo nejak vyvijat a zrazu ciel najst zlaty trojlistok zacinal byt realny. Cache v Groundspeaku sa neda len tak najst. Clovek musi vediet, kde sidli Groundspeak a ohlasit sa, dohodnut si navstevu a potom mu umoznia zologovat cache. Listing je archivovany, je to mystery cache a pociatok je utopeny niekde v Union lake. Ja ako dobrovolny reviewer mam do Groundspeaku dvere otvorene kedykolvek, no aj tak som musel napisat Annie a dohodnut sa. Prekvapilo ma, ked ma niekedy v aprili ziadala o termin, aby si ho dala do kalendara, ale aj tento profesionalny pristup vystihuje sposob prace ludi v Groundpeaku. Tak sme sa dohodli na 15.9.2008 o 9:00 a tento termin ostal takto fixovany takmer pol roka dopredu.
Miesto original cache sa nachadza v Oregone, nedaleko Portlandu, mozno 45 minut autom niekde na juhovychod. Kedze z Portlandu je do Seattle mozno 3-4 hodiny autom, tak som sa rozhodol urobit to tak, ze si naplanujeme let do Portlandu, prenajmeme si auto a potom navstivime original stash, odkial budeme pokracovat autom smerom na sever do Seattle. APE cache je potom od Seattle niekde na vychod necelu hodinku, takze dokoncit to by uz nemal byt problem. Tym bol jasny plan, uz len ci to vyjde.
Pozicanie auta bola jedina vec, ktoru sme nemali vopred dohodnutu. Kazdy hovoril, ze je to jednoduche a ze sa to vybavi na mieste bez problemov. Kezde sme boli len dvaja a 3 kufre, stacilo nam nejake male auto. Ponukli nam Kiu. Povodne sme chceli auto vratit az v stredu vecer, no na mieste nam mila cernoska poradila, ze ak auto vratime na druhy den v Seattle a tam si zoberieme dalsie auto do stredy, tak to bude v inej sadzbe a bude to lacnejsie a nech si to objedname cez internet. Tak sme si nechali poradit a zobrali Kiu len na jeden den. Podpisali sme papiere, oni si suchli moju kreditku a povedali nam cislo parkovacieho miesta, kde nas cakala nasa Kia s klucami vo dverach. Nalozili sme teda veci a vyrazili sme smer Original stash. Dostali sme sa na dialnicu na juh a potom nejakou miestnou cestou smerom na vychod. Celkom rychlo to zbehlo, krjina bola pekna, trochu zvlnena, okolo ihlicnate stromy. Za chvilu sme sa dostali na poslednu odbocku a uz to bol len asi kilometer po lese po klukatej asfaltke. V zatacke sa cesta rozsirovala a dalo sa zaparkovat, takze sme zastali do 10m od pamatnej tabule. Bol to velky zazitok zrazu sa vyskytnut na tomoto pamatnom mieste. Urobili sme fotky, nasli sme ammo box, ktory bol nedaleko, prichyteny o strom niecim ako zamok na bicykel. Je mi teraz velmi luto, ked som zistil, ze pa dni po nasej navsteve ho niekto zobral prec tak, ze odmontoval panty a nechal tam priviazany len vrchnak. No co uz.
Po tejto navsteve sme sa este vybrali hore do lesa nejakych 20m na miesto, kde sa nachadzala druha skrysa, velmi stara skrysa s nazvom “unoriginal stash”, teda neoriginalna skrysa. Je to skrysa s kodom GC92 a teda asi ostane navzdy najstarsia skrysa, aku sme kedy nasli. Po zalogovani sme znova nasadli do Kie a vybrali sme sa po tej istej ceste nazad na Portland a dalej smerom na sever na Seattle. Cielom nasej cesty bol hotel DaysInn v Bellevue. Kym sme tam dosli, uz sa zotmelo a trosku som zabudol odbocit na spravny exit, tak sme sa previezli dalej a potom vratili. No najdolezitejsie bolo, ze sme trafili a ubytovali sa bez problemov. Na hoteli bolo free WiFi, tak sme sa mohli spojit s domovom a dokonca sme uskutocnili videohovor cez Skype.

Viac neskorsie…

Hoover Dam (NV-AZ)

Igor Bilák — Sun, 14 Sep 2008 09:03:37 +0000

Uz ked som stretol Lynna pred rokom v Nemecku a dozvedel som sa, ze byva nedalko Las Vegas a pracuje vo firme, ktora spravuje Hoover Dam, tak som tajne dufal, ze by sa moholo podarit raz sa tam dostat. Ale vtedy ma ani vo sne nenapadlo, ze to bude len o rok aj nejake dva tyzdne. Jedina skoda bola, ze bola nedela (14.9.2008) a teda den volna. Inak by sme mohli absolvovat este lepsiu prehliadku. No i toto bolo lakadlom a jedina vec, ako sa tam dostat a pritom niekedy po desiatej stihnut lieradlo, bola vstat pred svitanim a vyrazit smer Boulder city (mesto zalozene v tridsiatych rokoch pocas stavania priehrady).

Ked sme tam prichadzali, akurat vychadzalo slnko spoza kopcov. Zastavili sme sa pozriet budovu, kde pracuje Lynn a popri tom sme pozreli moj prvy benchmark (je to nejaky meraci bod, podobny ako u nas pouzivaju geodeti – a v amerike ho hladaju niektori geocacheri). Tak sme cestou nasli jednu cache a pokracovali az ku priehrade. Presli sme cez priehradny mur, ktory je na rieke Colorado. Je to hranicna rieka medzi Nevadou a Arizonou a kedze je to zasroven hranica casoveho pasma, tak na dvoch veziach su aj hodiny s oznacenim Nevada time a Arizona time (Arizona je o hodinu na vychod). Pokracovali sme dalej asi do 5km, kde sme odbocili na staru prasnu cestu a dosli az k samostatne stojacemu bielemu mostu. Bola to virtualna cache – prva v Arizone, to sme si nemohli nechat ujst. Urobili sme par fotiek v svetle vychadzajuceho slnka a vratili sme sa nazad na cestu, pricom Lynn pouzil skratku krizom so slovami “I don’t need a road, I have a Jeep”. Cestou nazad sme zaparkovali na parkovisku nad priehradou a presli sme sa pesi pomaly po priehradnom mure. Pozreli sme pamatnik ludom, ktory ho budovali. Tu som sa dozvedel ze Hoover bol americky prezident v 30-tych rokoch a preto sa tak priehrada vola. Nazad sme isli po druhej strane cesty. Nemuseli sme sa ponahlat, no vela casu nebolo. Akurat sme sa vratili k autu a bol cas pokracovat na letisko. Rovno odtial sme teda isli na letisko, kde nas Lynn odprevadil, pomohol nam s automatickym check-inom a rozlucili sme sa. Tentoraz len na nejake 4 dni, ved vo stvrtok sa stretneme na vychode. My sme pokracovali na bezpecnostne kontroly a dalej smerom do Portlandu. Tymto sme ukoncili navstevu Nevady a Las Vegas, kde sme boli dokopy asi 25 hodin.

Las Vegas by night

Igor Bilák — Sat, 13 Sep 2008 09:08:53 +0000

Po navrate z off-road vyletu z Red Rock Canyon k Lynovi sme sa trochu dali dokopy a zlozili veci. Letty medzi tym zabezpecila niekde veceru (ktora bola mimochodom skvela), spolu sme sa najedli v jedalni za velkym stvorcovym stolom a potom sme s Lynom pripravili Jeep na nocny vylet do Las Vegas. Cela priprava spocivala v tom, ze vylozil chladiarenske boxy z kufra a demontovali sme dva diely v prednej casti strechy, cim sa auto stalo vpredu otvorene. Vsetci piati sme sa vybrali do Vegas.

Prva zastavka bola hned na zaciatku Stripu (najznamejsej a hlavnej ulice) pri znamej tabuli s uvitacim textom “Welcome to fabulous Las Vegas”. Je to na ostrovceku v prostriedku stvrprudovky, ale stale tam nejake auto zastane, ludia sa pofotia a pokracuju dalej. My s Jeepom sme s tym nemali problem a Lynn vyskocil hore obrubnikom az na ostrovcek. Par zaberov a pokracovali sme po Stripe.

Po lavej strane na zaciatku bola velka pyramida so sfingou leziacou pred nou. Z vrchola pyramidy svietil do neba obrozvsky luc svetla, vraj mozno aj 2 km vysoko, ktory je vidno z kazdej strany. Potom pokracoval NewYork so siluetami mrakodrapov Manhattanu, sochou slobody a velkym roller coasterom. My sme isli pomaly v plnej premavke, casto sme stali na semaforoch a to davalo priestor a cas na fotenie caz otvorenu strechu. Uz z auta bolo citit skvelu atmosferu, vsade mnozstvo ludi. Presli sme dalej popred zname i menej zname hotely, vsetko dokonale vysvietene, blikajuce v doprovode zmiesanych zvukov. Uz z dialky bolo vidno po pravej strane eiffelovu vezu v polovicnej velkosti. Ked sme sa priblizili, tak sme videli aj Louvre a vitazny obluk, to vsetko pred hotelom Paris. Hned nedaleko boli zas Benatky s vezou z namestia San Marco, Dozacim palacom a mostom Rialto bridge. Oproti zname Bellagio z filmu Oceans eleven. Dalej Mirage, Circuc Circus, hotel Ceasar so sochou rimskeho cisara. Pokracovali sme dalej clym stripom az popod vezu Stratosfera, na vrchole ktorej su kolotoce a pocas prevadzky to vysunie pasazierov do volneho priestoru nad ulicu, vsetko vo vyske niekde 200-300m. Ku koncu stripu sa zacali zjavovat zname kaplnky “wedding chaple”, kde vas su schopni zosobasit kedykolvek non stop, v niektorych dokonca ani nemusite vystupovt z auta. Tym potom hovoria “Drive Up”. Chcel som si nejaku odfotit, no uz to bolo dost rozmazane kvoli pomalym casom v noci. Lynn sa len usmieval a pokracoval dalej, az k jednej odbocil. Vyzeralo to ako vstup do McDonaldu drive-in, zastali sme pred okienkom, oproti bola tabula s cenami ponukanych sluzieb. Chvilu som vahal, co sa bude diat. Dnu bolo prazno, ale otvorene okienko a svetlo naznacovalo, ze s tym Non Stop to myslia vazne. V tom sa zjavil chlapik a pomalym krokom sa blizil. Prisiel k okienku a opytal sa co chceme. V tom ma Lynn totalne prekvapil, ked povedal, ze geocache. Chalpik sa usmial a podal mi na bielo natrety ammo-box ozdobeny krajkami. Mato povadal, ze on si vsimol aj logo nalepene na okienku. Je to specialna cache zalozena s povolenim Groundspeaku. Tak som sa zapisal a zobral nejake travelbugy. Lynn urobil par zaberov aura pred kaplnkou, odovzdali sme cache a pokracovali sme nazad na strip. Pre mna to bolo riadne prekvapenie a Lynn s Letty a Brandie sa tesili, ako ma prekvapili.
Cestou nazad po stripe sme odbocili cez nejaky hotel a skoncili sme na poschodi velkeho parkoviska niekde za hotelom Paris. Zaprakovali sme (Jeep s otvorenou strechou) a Lynn nechal standardne auto otvorene, amkol len vnutorne skrinky. Pesi sme presli k vytahom a pasazami cez hotel sme nadchodom krizovali strip. Oproti bolo Bellagio, do ktoreho sme sa dostali. Cestou sme uz zazreli z blizka znamu fontanu, ktora prave tancovala. Tak sme to obisli vnutrom a vratili sa na chodnik. Chvilu sme pockali na dalsie predstavenie. Neviem kolko bolo hodin, ale mozno nieco pred polnocou. Zacalo dalsie show a pre mna to bol jeden z najsilnejsich zazitkov. Pustili zatial mne neznamu pesnicku, hlas mi pripominal nieco ako Dylana a refren bol o hrdosti byt americanom – “I am proud to be american / God bless America”. Fontana zacala striekat a tancovat zo strany na stranu, vsetko doplnane svetlami a niektori ludia v okoli spievali spolu, este teraz mam zimomriavky, ked si pri pisani na to spominam. Bolo to presna, ako by sa u nas povedalo – ako vo filme. Ale toto nebolo vo filme. My sme tam stali a nevychadzali z udivu az do finale, ked na zaver vystrikla voda yak vysoko, ze zaktyla cele Bellagio. Bol to uzasny zazitok a som rad, ze som obetoval navstevu Los Angeles pre nedostatok casu a miesto toho mohol stravit tento skvely den v Las Vegas okoli spolu s Lynnom a jeho rodinou.
Po tomto predstaveni sme pokracovali nazad cez nadchod a cez hotel Paris. Tu Brandie odskocila na zachod a popri tom tam zabudla mobil, ktory uz tymto nenasla – skoda tejto jedinej nemilej udalosti. Inak to bol skvely vylet. Vratili sme sa k autu a pokracovali nazad domov po ienj ulici – na moje prekvapenie sa volala Koval (pre nezainteresovanych pozravujem Vierkinych rodicov). Este sme minuli Hard Rock caffee a za chvilu sme boli doma. Unaveni, ale stalo to za to. Potom este rychle prebalovanie casti veci do tretieho kufra kvoli nadvahe a niekedy okolo pol druhej uz fakt bol cas ist spat. Budik priblizne na pol siestu, ved rano caka Arizona a Hoover Dam, ale to je uz ina story.

Vegas, Baby!

Igor Bilák — Sat, 13 Sep 2008 09:01:37 +0000

Ranne vstavanie o siestej v pohode, skvele ranajky s Margie – omeleta, kava a o 6:30 uz prisiel sofer s velkym cierny Chevy. Ranna doprava bola v pohode, takze sme sa nenahanali. Konecne kus kludu. Ma letisku dost ludi, ale dalo sa. Prisli na rad nase kufre, a sakra, ako sme cakali, to budu drahe nakupy. Alaska Air pyta 15$ za prvy kufor kazdy sme mali jeden, takze pohoda. No jeden mal 70,5 libry a druhy 58. Limit je 23kg (neche sa mi teraz rata, ale oba boli over). Takze 2x 50$ navyse. No co uz, beriem to ako navysenie ceny letenky a poviem Vam, Vegas za to stoji. Takze check in bez problemov, a ani sme sa nenazdali a uz sme sedeli v lietadle. Mato pri okne, ja v strede som sa snazil pospat. Videl som trochu hory a uz sme klesali nad Vegas. Obrat a pristavame. Trvalo to chvilku.

Vysli sme von, bolo super ze Mato tu bol pred dvoma tyzdnami, lebo sa vedel orientovat a presne sa dohodli s Lynom, kde sa stretneme. Zbadali sme Lynna, prisli vsetci, teda aj Letty a Brandie. Kratke zvitanie a podme ku karuselu. Jak dobre ze som uz nemusel sledovat tabule, kde ist. Veril som im a 15 minut cakania a karusel 14 vyplul nase HEAVY kufre. Pokracovali sme na parking ku Jeepu. Ked Lynn otvoril kufor, doslo mi, ze tam cesta nevedie. V kufre 3 chladnicky, najvacsia plna ladu a napojov. Proste priprava na pravy americky pick-nick. Ved ideme na celodenny offroad. Takze sme tazke kufre vystverali na zahradku na strechu, fixli popruhmi a podme smer Red Rock Canyon. Na parkovisku nas uz cakali dalsie 4 auta. Prehodili sme kufre do Hondy CRV, ktora tam ostala a vydali sa na scenic road v zostave 2 Jeepy a 2 4×4 trucky Ford. Rychla zastavka a prva cache v Nevade – TB hotel. Uz tu sa dalo pochopit ze tu staci polozit Ammo box a jeden kamen na vrch (no vraj lepsi standard maskovania su dva kamene). Vstupili sme do uzasneho udolia s piekovymi a cervenymi skalami. Nasli dalsiu cache, zastavili na dvoch inych parkoviskach, kde Lynn sme tam pouzil vozickarsku vysacku, aby zaparkoval na mieste pre vozickarov. Skvely den zacina. Po dalsiej skrysi sme zasli na pick-nick area. Hlinikove stoly v tieni stromov, z auta povyberali toastovaci chlieb, sunky, syr, zeleninu, hrozno a hlavne kopu pitia, lebo pitny rezim musi byt. Ved teplota vonku bola cez 80 F. Prijemne posedenie, debaty. Mato s Rogerom a Brandie sa zas vybrali na nejaku skalu, ja s dalsimi sme sa trochu presli zas k dalsej cache a potom to zacalo. Tato area bola na konci asfatky a dalej sme pokracovali v brutalnom off roade po skalnatej ceste hore udolim. Lynn si to uzival, ak bola nejak volba zvolit si dve cestym tak vacsinou vybral tu, co vyzerala totalne nezjazdne, no ako on hovori – I don’t need road I have Jeep – absolutna pravda.
No a ked uz ideme v Jeepe, no neda sa neskusit soferovat. Tak sme sa na zvysny isek vymenili. Parada, nechapem ako veci funguju, ale chcel by som taky Jeep, teda keby ze byvam v tom ich prostredi, tak nevaham ani sekundu. Automat, ide si po svojom, dnu vsetko co treba, na zahradke lopatka, dvihak, pridavne svetla. Tak sme vysli do sedla uplne hore, kde sme nasli dve dalsie skryse a cestou nazad soferoval aj Mato. Potom sme sa znova vymenili. Ked sa nam nejake miesto pacilo, tak sme zastali a zalozili tri dalsie skryse. Lynn ma predsa v aute pripravene Ammo boxy – Just in case…
Poslednu zalozenu sme umiestnili do krasnej jaskyne mozno 20m nad udolim, kde sme museli vyliezt po skale, parada. Samozrejme, ze sme jej dali nazov Jaskyna, nech sa amici potrapia. Dalsia sa vola I don’t know ako typicka odpoved Mata na otazku Lynna, ako by sa mala volat. Tak nech bude tak
Cestou dole sme sa znova zastavili v piknikovej zone a rozlucili sme sa s castou nasich spoluvyletnikov. Bol cas ist nazad. Podla Lynna sme sa aj tak zdrzali, lebo povodne by bol v stave este skocit aj do Utahu, ved to su len dve hodiny autom. No to by asi Brandie nerozchodila. Dali sme male hlasovanie a jednoznacne Vegas vyhralo nad Utahom. Tak sme sa zastavili na poslednej vyhliadke, rozlucka s Red rock Canyonom, potom kratka zastavka pri ceste, ktoru si adoptovala NGA – nevadska geocacherska asociacia. Adoptovat znamena, ze sa staraju o cistotu useku cesty, dva krat do roka organizuju CITO event a pozbieraju odpadky okolo. No mesiac v splne sa uz splhal na oblohu, tak sme sa vratili domov. Najpelsia hlaska prisla, ked ideme zaparkovat a garaz do koran otvorena. Ups, Lynn zabudol zavriet, ked rano odchadzali. Ale takto tu funguje, nezamyka sa, ani auta ani domy.

viac neskor…

My 33hours day (Alberta squares, Oregon circles…)

Igor Bilák — Fri, 12 Sep 2008 09:10:59 +0000

Casovy posun je hrozna vec. Idete stale na zapad a vela sa da toho stihnut, ale je to unavne. 12.9. bol moj zatial najdlhsi den. Den pred tym som isiel spat okolo jedenastej a vstavanie pred tretou. Potom rychlo zbleny kufor do auta a s Vierkou a Tomim na cestu do Kosic. Pred tym som ale zaviezol Subaru pred firmu a zalogoval najnovsiu Jarovu cache. Tu som si tak trochu nachystal na to, aby som si urobil v statistikach rekord vo vzdialenosti medzi dvoma najdenymi skrysami za jeden den. Takze rychly log, dve fotky, odlozenie klucov od auta a este robovi CD na stol a podme s dedom na Suzuki do Kosic.

Cesta bola razdna a rychla, vsetko OK, takze sme na check-ine boli na cas. Akurat, ze mi nevedeli nacheckovat let az do L.A, no ale ze si v Parizi poradim – hehehe. Dal som si este mineralku v Terminal cafe a rozlucili sme sa a isiel som cez security check dnu. Bolo to ovela lahsie lucenie, ako ked odchadzal Mato. Vlastne pohoda, len kopa casu oredomnou.
Prisiel boarding a mal som sedadlo pri okne. Snazil som sa pospat, lebo som vedel, ze mi to bude chybat. Celkom sa mi aj podarilo a uz tu bola Praha.
Tam som mal na presun malo casu, a samozrejme, ze sme meskali. Tak v miernom pokluse na iny terminal a znova boarding a znova okno, parada. Kym som sa usadil a vydychal, tak sme pomali startovali. Bolo nieco okolo siedmej. V Parizi to vyzralo, ze mam viac casu, no iba vyzeralo. Zvysili sme meskanie a potreboval som totalne zmenit terminal a este si aj vybavit boarding pass. Tak z poklusu sa stal pomaly sprint, podliezanie popod pasky nevynimajuc. Ukazal som kazdemu, ze sa ponahlam len oni sa i tak ponahlali takmer vsetci. Tak som vybehol na chdbu v terminale 2D a tam bola taka asistentka, ktora mi naklikala vsetky data a povedala ze tymto mam check-in za sebou, akurat ze mi nemoze vytlacit boarding pass, ze to musm na terminal 2E. Tak som pokracoval podla sipiek, ktore sa zahadne stratili. Stala tam dalsie pani v uniforme a kecala, tak som ju oslovil a ta bola zazracne. Povedala ze OK a moj boarding pass som mal v ruke za 20 sekund, potom uz len pohyblive schody, security check (konecne dole aj topanky nie len opasok a na oje prekvapenie to skoncilo na autobsovom nastupisti, takze moje nadsenie z dostatku casu opadlo a poklus pokracoval dalej. Z busu vybeh ku gate a podme do lietadla. Do tretice okno, parada…
A tu sa stala fajna vec, ktora mi sprijemnila cely takmer 12 hodinovy let. Zrazu prisla letuska a presadila moju susedku niekam do lepsej zony, tak sme ostali sediet dvaja a trojke a teda sme mali v prostredku dost miesta. Parada. Leteli sme ponad Anglicko, Skotsko a dalej smerom severne od Islandu, prekrizovli sme Gronsko a z vrchu Kanady smerom na Edmonton a Calgary. Vacsinou bolo vidiet iba mraky, tak som zatiahol roletku a zabijal som cas, pricom som sa snazil aj kus pospat. Zaujimave bolo, ze vonkajsia teplota bola okolo -60 stupnov a na rozohriatej roletke okna sa dala tak akurat udrzat ruka, ake to bolo horuce. Aby som nemusel dvihat roletku a cumiet do slnka, stacilo sem tam prepnut na monitore pohlad z kamery lietadla – zas vsade mraky. No nad Kanadou sa to zmenilo. Zrazu sa objavila krajina rozkuskovana na nekonecne rovnake stvorceky, iba sem tam nejaka cesta krizom narusila tuto pravidelnost. Neskorsie sme preleteli na Spojene staty, krizovali sme vychodny Oregon, kde ma prekvapilo mnozstvo kruhov, ake som zatial videl iba v telke. Az to budem musiet niekde odmerat na Google Earth, aky je primer. Zrejme pouzivju nejake potrubie na polievanie, ktore sa otaca okolo stredu a tym kruhy vytvaraju uzasne obrazce. Inak je vychod Idaha a Oregonu uplne suchy, vsade skaly, pust. Sem tam sa objavi jazero. A na vrcholkoch skal nechyba sneh. A ked uz spominam sucho, tak sme sa priblizili ku hranici Nevady a Californie, niekde okolo Reno a zrazu sa pytam spolucestujuceho, co to vidim, a on ze poziar. Poziare su v tejto oblasti bezne, niekde v lete nezaprsi aj 6 mesiacov a ked to hori, tak dym pohryva kilometre stvorcove, az nevidno koniec. To uz bolo do ciela len nieco vyse hodiny, tak sme sa kus rozpravali. Zo zaciatku som rozmyslal, kam ho zaradit – cestuje tam tak ako ja, alebo sa vracia domov? No ked vytiahol MacBook Pro, tak mi bolo jasne, ze je to american. Vracal sa domov z Kamerunu cez Pariz, kde chodi na pobyty skumajuce virusy, pracuje pre California university. Cestuje do Afriky tak raz za tri mesiace, bolo fajn podebatovat a zabit s tym kus nekonecnej cesty. No Los Angeles uz bolo nedaleko, posledny prelet cez blizke hory a malo sa zjavit, no nic. Sunny California sa zatial nekona, nad celym uzemim mraky, ktore vytvara vlhkost z oceanu. Tak sme sa ponorili do mrakov a zem sa zjavila az tesne pred pristatim, bolo to fajn, ze sme konecne dole. Uz len zvladnut imagration a uvidim Mata. No kedze nemoze ist vsetko hladko, tak na imigracnom chaos. Pred nami prislo ine lietadlo, takze aj ked tam maju cca 20 uradnikov, stale sme v slusnom rade. Ked doslo na mna tak vsetko islo hladko, az do momentu, ked si zmyslel, ze potrebuje presnu adresu, kde budem. No vysvetlite mu to, ked mate v plane navstivit 5 statov z tri dni. Tak som tam napisal Birchwood streeet, Garden Grove a bolo. No jemu sa to nepacilo, lebo on potrebuje cislo domu a ZIP kod (postove smerovacie cislo). A ja poctivy som si nechcel vymysliet, tak ze mam vonku syna a zavolam, lenze hehe, imigracne je odrusene a volat sa neda. Tak nejaky chlapik isiel von, ze zozenia Mata a vratil sa s tym, ze tam nie je – no je pravda, v Starbucks nehladal. Tak som vytiahol papier z Groundspeaku a napisal adresu v Seattle, ktora vyerala mat dost ciesel na to, ze mu to stacilo – 5th Ave 2125…
Medzitym uz karusel s batozinou stal a na nom moj kufor. Hehe, parada, nestratil sa a ja som ho lahko nasiel. Byt posledny ma sem tam vyhodu. Tak som este presiel cez Nothing to declare a podme von z haly. Nevidim Mata, no on nasiel mna, takmer ihned. Konecne spolu… super, tesim sa a ideme do Starbucks ku Margie.
Kratke zvitanie a ideme na parkovisko, nakaldame kufor do Honda element (take tu nemame – daco jak luxusne Berlingo) a ideme, vraj smer Santa Monica.
Traffic na PiiSiiEjc (PCH – Pacific Coast Highway) je pomerne velky tak sa vlecieme, kus sa snazim vnimat Matovu debatu s Margie a navigovanie z mapy, no unava je velka. Dorazime tam, najdeme miesto na parkovanie a stravime tam cca hodinu. Ideme na okraj utesov s peknym vyhladom na plaz. Aj by som sa okupal, ale nie je cas a vyzera chladno, zamracene, aj ked neskor sem tam slnko vyjde. Inak je to pekne, potom ideme na promenadu, kde sa predvadzaju poulicni umelci. Nahodou stretneme aj Apple store, no neda mi neist dnu. Vladne tam ruch, geniusi v Genius bar vyzeraju byt busy, skvela atmosfera. Pokracujeme nazad autu a dohaduju sa, ci pojdeme aj do skoly alebo kam. No traffic a cas nepusti. Zacyklili sme sa niekde, ale pre mna to bola fajn cast cesty, lebo som pol hodiny pospal. Tak som sa zobudil, ked uz zapadalo slnko a my sme sa blizili na Huntington beach. Presli sme sa po mole na koniec, popozerali par poslednych surferov a zastavili sa v nejakom Tacos cosi zjest. Moj prvy kontakt s real anglictinov dopadol uzasne, miesto sendvica som dostal salat, ale bolo to fajne. Tento zvyk objednat si cosi a dostat ine sa mi este niekedy znova zopakoval, darmo – nie som ani nebude native speaker.
Po veceri bol cas ist domov. Cestou sme sa este zastavili pozriet stare americke auta, ktore sa stretavaju piatky vecer na parkovisku. Uzasne lestenky, parada. Tak sme pozreli Elvisa v mexickej restauracii, uvadza hosti, ma predkov nikde pri Splite tak bolo skoro ako keby stretol brata, komik. Cestou este zastavka v comsi ako Hornbach, Margie nieco chcela, no nevyslo a tak konecne domov. Trochu sme pokecali, dali darceky no dlhy den len tak skoncit nemohol. Este treba najst cache v Californii. Tak sme sa s Matom vydali pesi na prechadzku. Najblizsia bola 390m, takze uplne pohoda a najdene hned. Potom mapa prechadzka k policajnej stanici a kratky vypocet pred pamatnikom padlych vojakov a final? Na moje prekvapenie na parkovisku, kde sme pozerali auta. No uz bolo neskoro a vsetci odisli. Tak sme cestou nazad inou ulicou este skusili jedno miesto, no tu to nevyslo. Takze dve californske cache stacia. Po navrate domov som si este musel zapnut moj novy MacBook Air, ktory mi Mato dal. No musim povedat, prve dojmy ako ked vam otvorie dvere do ineho sveta, kde sa staci zorientovat no vsetko funguje tak ako ma. Nechapem, ako som mohol mat doteraz iny pocitac. Viem, ze pridu aj problemy, no ten zaklad nema chybu. Takze este nejake balenie Matovych veci (tesil sa ze som doniesol velky kufor) a je jasne ze priplatok za nadvahu bude strasny, no co uz. Okolo druhej je cas ist spat, lebo vstavame o siestej a musime na letisko na dalsi let, tento krat do Las Vegas. V nasom case je 11 rano v sobotu, takze od vstavania v Presove preslo vyse 32 hodin. Takze tolko moj najdlhsi den v zivote