My 33hours day (Alberta squares, Oregon circles…)
Casovy posun je hrozna vec. Idete stale na zapad a vela sa da toho stihnut, ale je to unavne. 12.9. bol moj zatial najdlhsi den. Den pred tym som isiel spat okolo jedenastej a vstavanie pred tretou. Potom rychlo zbleny kufor do auta a s Vierkou a Tomim na cestu do Kosic. Pred tym som ale zaviezol Subaru pred firmu a zalogoval najnovsiu Jarovu cache. Tu som si tak trochu nachystal na to, aby som si urobil v statistikach rekord vo vzdialenosti medzi dvoma najdenymi skrysami za jeden den. Takze rychly log, dve fotky, odlozenie klucov od auta a este robovi CD na stol a podme s dedom na Suzuki do Kosic.
Cesta bola razdna a rychla, vsetko OK, takze sme na check-ine boli na cas. Akurat, ze mi nevedeli nacheckovat let az do L.A, no ale ze si v Parizi poradim – hehehe. Dal som si este mineralku v Terminal cafe a rozlucili sme sa a isiel som cez security check dnu. Bolo to ovela lahsie lucenie, ako ked odchadzal Mato. Vlastne pohoda, len kopa casu oredomnou.
Prisiel boarding a mal som sedadlo pri okne. Snazil som sa pospat, lebo som vedel, ze mi to bude chybat. Celkom sa mi aj podarilo a uz tu bola Praha.
Tam som mal na presun malo casu, a samozrejme, ze sme meskali. Tak v miernom pokluse na iny terminal a znova boarding a znova okno, parada. Kym som sa usadil a vydychal, tak sme pomali startovali. Bolo nieco okolo siedmej. V Parizi to vyzralo, ze mam viac casu, no iba vyzeralo. Zvysili sme meskanie a potreboval som totalne zmenit terminal a este si aj vybavit boarding pass. Tak z poklusu sa stal pomaly sprint, podliezanie popod pasky nevynimajuc. Ukazal som kazdemu, ze sa ponahlam len oni sa i tak ponahlali takmer vsetci. Tak som vybehol na chdbu v terminale 2D a tam bola taka asistentka, ktora mi naklikala vsetky data a povedala ze tymto mam check-in za sebou, akurat ze mi nemoze vytlacit boarding pass, ze to musm na terminal 2E. Tak som pokracoval podla sipiek, ktore sa zahadne stratili. Stala tam dalsie pani v uniforme a kecala, tak som ju oslovil a ta bola zazracne. Povedala ze OK a moj boarding pass som mal v ruke za 20 sekund, potom uz len pohyblive schody, security check (konecne dole aj topanky nie len opasok 
a na oje prekvapenie to skoncilo na autobsovom nastupisti, takze moje nadsenie z dostatku casu opadlo a poklus pokracoval dalej. Z busu vybeh ku gate a podme do lietadla. Do tretice okno, parada…
A tu sa stala fajna vec, ktora mi sprijemnila cely takmer 12 hodinovy let. Zrazu prisla letuska a presadila moju susedku niekam do lepsej zony, tak sme ostali sediet dvaja a trojke a teda sme mali v prostredku dost miesta. Parada. Leteli sme ponad Anglicko, Skotsko a dalej smerom severne od Islandu, prekrizovli sme Gronsko a z vrchu Kanady smerom na Edmonton a Calgary. Vacsinou bolo vidiet iba mraky, tak som zatiahol roletku a zabijal som cas, pricom som sa snazil aj kus pospat. Zaujimave bolo, ze vonkajsia teplota bola okolo -60 stupnov a na rozohriatej roletke okna sa dala tak akurat udrzat ruka, ake to bolo horuce. Aby som nemusel dvihat roletku a cumiet do slnka, stacilo sem tam prepnut na monitore pohlad z kamery lietadla – zas vsade mraky. No nad Kanadou sa to zmenilo. Zrazu sa objavila krajina rozkuskovana na nekonecne rovnake stvorceky, iba sem tam nejaka cesta krizom narusila tuto pravidelnost. Neskorsie sme preleteli na Spojene staty, krizovali sme vychodny Oregon, kde ma prekvapilo mnozstvo kruhov, ake som zatial videl iba v telke. Az to budem musiet niekde odmerat na Google Earth, aky je primer. Zrejme pouzivju nejake potrubie na polievanie, ktore sa otaca okolo stredu a tym kruhy vytvaraju uzasne obrazce. Inak je vychod Idaha a Oregonu uplne suchy, vsade skaly, pust. Sem tam sa objavi jazero. A na vrcholkoch skal nechyba sneh. A ked uz spominam sucho, tak sme sa priblizili ku hranici Nevady a Californie, niekde okolo Reno a zrazu sa pytam spolucestujuceho, co to vidim, a on ze poziar. Poziare su v tejto oblasti bezne, niekde v lete nezaprsi aj 6 mesiacov a ked to hori, tak dym pohryva kilometre stvorcove, az nevidno koniec. To uz bolo do ciela len nieco vyse hodiny, tak sme sa kus rozpravali. Zo zaciatku som rozmyslal, kam ho zaradit – cestuje tam tak ako ja, alebo sa vracia domov? No ked vytiahol MacBook Pro, tak mi bolo jasne, ze je to american. Vracal sa domov z Kamerunu cez Pariz, kde chodi na pobyty skumajuce virusy, pracuje pre California university. Cestuje do Afriky tak raz za tri mesiace, bolo fajn podebatovat a zabit s tym kus nekonecnej cesty. No Los Angeles uz bolo nedaleko, posledny prelet cez blizke hory a malo sa zjavit, no nic. Sunny California sa zatial nekona, nad celym uzemim mraky, ktore vytvara vlhkost z oceanu. Tak sme sa ponorili do mrakov a zem sa zjavila az tesne pred pristatim, bolo to fajn, ze sme konecne dole. Uz len zvladnut imagration a uvidim Mata. No kedze nemoze ist vsetko hladko, tak na imigracnom chaos. Pred nami prislo ine lietadlo, takze aj ked tam maju cca 20 uradnikov, stale sme v slusnom rade. Ked doslo na mna tak vsetko islo hladko, az do momentu, ked si zmyslel, ze potrebuje presnu adresu, kde budem. No vysvetlite mu to, ked mate v plane navstivit 5 statov z tri dni. Tak som tam napisal Birchwood streeet, Garden Grove a bolo. No jemu sa to nepacilo, lebo on potrebuje cislo domu a ZIP kod (postove smerovacie cislo). A ja poctivy som si nechcel vymysliet, tak ze mam vonku syna a zavolam, lenze hehe, imigracne je odrusene a volat sa neda. Tak nejaky chlapik isiel von, ze zozenia Mata a vratil sa s tym, ze tam nie je – no je pravda, v Starbucks nehladal. Tak som vytiahol papier z Groundspeaku a napisal adresu v Seattle, ktora vyerala mat dost ciesel na to, ze mu to stacilo – 5th Ave 2125…
Medzitym uz karusel s batozinou stal a na nom moj kufor. Hehe, parada, nestratil sa a ja som ho lahko nasiel. Byt posledny ma sem tam vyhodu. Tak som este presiel cez Nothing to declare a podme von z haly. Nevidim Mata, no on nasiel mna, takmer ihned. Konecne spolu… super, tesim sa a ideme do Starbucks ku Margie.
Kratke zvitanie a ideme na parkovisko, nakaldame kufor do Honda element (take tu nemame – daco jak luxusne Berlingo) a ideme, vraj smer Santa Monica.
Traffic na PiiSiiEjc (PCH – Pacific Coast Highway) je pomerne velky tak sa vlecieme, kus sa snazim vnimat Matovu debatu s Margie a navigovanie z mapy, no unava je velka. Dorazime tam, najdeme miesto na parkovanie a stravime tam cca hodinu. Ideme na okraj utesov s peknym vyhladom na plaz. Aj by som sa okupal, ale nie je cas a vyzera chladno, zamracene, aj ked neskor sem tam slnko vyjde. Inak je to pekne, potom ideme na promenadu, kde sa predvadzaju poulicni umelci. Nahodou stretneme aj Apple store, no neda mi neist dnu. Vladne tam ruch, geniusi v Genius bar vyzeraju byt busy, skvela atmosfera. Pokracujeme nazad autu a dohaduju sa, ci pojdeme aj do skoly alebo kam. No traffic a cas nepusti. Zacyklili sme sa niekde, ale pre mna to bola fajn cast cesty, lebo som pol hodiny pospal. Tak som sa zobudil, ked uz zapadalo slnko a my sme sa blizili na Huntington beach. Presli sme sa po mole na koniec, popozerali par poslednych surferov a zastavili sa v nejakom Tacos cosi zjest. Moj prvy kontakt s real anglictinov dopadol uzasne, miesto sendvica som dostal salat, ale bolo to fajne. Tento zvyk objednat si cosi a dostat ine sa mi este niekedy znova zopakoval, darmo – nie som ani nebude native speaker.
Po veceri bol cas ist domov. Cestou sme sa este zastavili pozriet stare americke auta, ktore sa stretavaju piatky vecer na parkovisku. Uzasne lestenky, parada. Tak sme pozreli Elvisa v mexickej restauracii, uvadza hosti, ma predkov nikde pri Splite tak bolo skoro ako keby stretol brata, komik. Cestou este zastavka v comsi ako Hornbach, Margie nieco chcela, no nevyslo a tak konecne domov. Trochu sme pokecali, dali darceky no dlhy den len tak skoncit nemohol. Este treba najst cache v Californii. Tak sme sa s Matom vydali pesi na prechadzku. Najblizsia bola 390m, takze uplne pohoda a najdene hned. Potom mapa prechadzka k policajnej stanici a kratky vypocet pred pamatnikom padlych vojakov a final? Na moje prekvapenie na parkovisku, kde sme pozerali auta. No uz bolo neskoro a vsetci odisli. Tak sme cestou nazad inou ulicou este skusili jedno miesto, no tu to nevyslo. Takze dve californske cache stacia. Po navrate domov som si este musel zapnut moj novy MacBook Air, ktory mi Mato dal. No musim povedat, prve dojmy ako ked vam otvorie dvere do ineho sveta, kde sa staci zorientovat no vsetko funguje tak ako ma. Nechapem, ako som mohol mat doteraz iny pocitac. Viem, ze pridu aj problemy, no ten zaklad nema chybu. Takze este nejake balenie Matovych veci (tesil sa ze som doniesol velky kufor) a je jasne ze priplatok za nadvahu bude strasny, no co uz. Okolo druhej je cas ist spat, lebo vstavame o siestej a musime na letisko na dalsi let, tento krat do Las Vegas. V nasom case je 11 rano v sobotu, takze od vstavania v Presove preslo vyse 32 hodin. Takze tolko moj najdlhsi den v zivote